Najväčšiu moc nad vami má často úradník, nie politik
Francúzsky filozof Michel Foucault, ktorý by sa práve v týchto dňoch dožil 100 rokov, zanechal v dejinách myslenia výraznú stopu novým prístupom k moci. Jeho kniha Dozerať a trestať ponúka odlišný pohľad na dejiny, než aký sa tradične vyučuje v školách – namiesto dátumov bitiek a životov významných osobností sa venuje každodennosti obyčajných ľudí.
Väčšina historických aj súčasných koncepcií moci vychádza z abstraktných definícií a hľadania jej podstaty. Foucault však pomocou podrobných skúmaní rôznych oblastí ľudského života dospel k presvedčeniu, že neexistuje žiadna moc ako abstraktná, izolovaná substancia. K moci pristupoval konkrétne a charakterizoval ju ako mocenské vzťahy, ktoré sa uplatňujú na všetkých úrovniach spoločnosti bez vopred predurčenej hierarchie.
Zvláštnu pozornosť venoval takzvaným malým, často nenápadným formám moci, ktoré sa nachádzajú v priamom kontakte s naším bezprostredným bytím – s telesnosťou a myslením. Ide o mocenské vzťahy uplatňované na pracoviskách, úradoch, školách, v nemocniciach či na súdoch alebo vo väzniciach, kde moc pôsobí viac-menej priamo, okamžite a nepretržite.
Mocenské vzťahy prenikajú do hĺbky celej spoločnosti a usadzujú sa v každom jej póre. Z toho dôvodu skúmanie mocenských vzťahov pokrýva mimoriadne zložitú oblasť, kde sa problematika moci prepletá s politikou, právom, morálkou, umením či vedou. Je takmer nemožné vyextrahovať moc v čistej podobe a skúmať ju nezávisle.
Foucaulta zaujíma otázka, akými kanálmi moc preniká do najintímnejších sfér každodenného myslenia a bytia ľudí, alebo opačne – akým spôsobom sú každodenné myslenie a konanie ľudí napojené na mocenské vzťahy a ako sa ľudia podieľajú na ich utváraní, upevňovaní a rozširovaní. Viac než „poézia” moci ho zaujíma jej „próza”, ktorá nás vytrháva z ilúzie, že sa nás moc netýka.
Radový občan iba veľmi zriedkavo prichádza do priameho styku s mocou na vyšších stupňoch hierarchie. Zato takmer každodenne sa stretáva s mocou na jej nižších poschodiach – ako občan na úradoch, pracujúci v zamestnaní, žiak či študent v škole, pacient v nemocnici. Tá má pre každého oveľa závažnejší a niekedy i nebezpečnejší dosah než vzdialená štátna politika či mocenské hry politických elít.
Foucault tak naruby obracia celú mocenskú pyramídu. Ak si mnohí myslia, že najväčšiu moc v štáte majú prezidenti, premiéri či ministri, podľa Foucaulta to nemusí byť vždy pravda. Najväčšiu moc nad nami v konkrétnej situácii môže mať radový úradník, policajt, lekár alebo zdravotná sestra, ktorej moc môže byť takmer absolútna.
S dôrazom na každodennosť si Foucault musel dávať pozor, aby nepodával falošný obraz o tom, čo je normálne. Každodennosť a normálnosť sa totiž môžu považovať za synonymá, no to, čo je normálne pre väčšinu, nemusí byť normálne pre každého jednotlivca. Preto sa snažil v spojitosti s každodennosťou špecifikovať i každú formu a prejav moci.
To, čo spája všetky formy a prejavy moci, je ich schopnosť zásadným spôsobom určovať správanie ľudí. Ako to vyjadril americký politológ Robert A. Dahl, nútia ich konať tak, ako by bez mocenského pôsobenia nekonali. Takýto nátlak je v modernej spoločnosti spravidla nenásilný – viac než moc ako sila vládne moc normy, teda etických, právnych, náboženských či vedeckých pravidiel presadzovaných prostredníctvom zvykov, zákonov, rituálov a verejnej mienky.
Normy nám predpisujú a často si aj vynucujú, čo smieme či nesmieme robiť, ako máme myslieť alebo hovoriť. Kto sa im nepodvolí, je zvyčajne trestaný odmietnutím, ignorovaním a v krajných prípadoch vylúčením zo spoločnosti. Foucault na viacerých historických príkladoch dokazuje, že mocenské normy nielen niečo prikazujú alebo zakazujú, ale tiež produkujú spoločensky užitočného jednotlivca – raz poslušného, inokedy aktívneho a tvorivého.
Moc je teda produktívna, a to do takej miery, že paradoxne produkuje i zdroje a sily odporu proti nej. Vďaka tomu sa podpisuje tiež na charaktere tohto odporu. Ak je moc mäkšia, i odpor voči nej býva spravidla miernejší. Ak je však moc príliš nevyberavá a násilná, takisto odpor býva zvyčajne tvrdý a nezmieriteľný. Aj týmto sa líšilo uplatňovanie takzvannej normalizačnej moci v Čechách a na Slovensku v rokoch 1969-1989.
