Kto podporí spisovateľa?
Literatúra, ako osobitná forma umenia a vyjadrenia, slúži ako zrkadlo národa, kde si krajina rozumie sama so sebou. V týchto dňoch, keď autori pripravujú svoje nové dielo na predvianočný trh, je zaujímavé zamyslieť sa nad tým, aká je realita života spisovateľov v našich končinách. Scenáristka a spisovateľka Mariana Čengel Solčanská sa o svoje skúsenosti podelila prostredníctvom jej zamyslenia.
Podľa jej slov, počas adventu sa nejeden autor zúčastňuje maratónu krstov kníh, kde sa pred publikom, často zloženým z rodiny a priateľov, snaží prezentovať svoje dielo. Napriek námahe a očakávaniam je však realita taká, že na akcie autorov málokedy prichádzajú médiá, čo v nich vyvoláva pocity sklamania. Na sociálnych sieťach sa snažia aspoň o povzbudzujúce selfie, ktoré má aspoň trocha zmierniť hladinu sebaúcty.
Finančné ohodnotenie tvorby sa neraz odvíja od predaja. Honoráre spisovateľov sa pohybujú vo výške 8 až 12 percent z pultovej ceny, pričom predaj tisícky kusov sa považuje za úspech. Mnohí autorov, po rokoch písania, zistia, že z tohto honoráru sa nedá uživiť rodina, a tak literatúra ostáva skôr gestom lásky, než zdrojom obživy. Realita je taká, že mnohí spisovatelia musia hľadať iné spôsoby, ako si zarobiť, zatiaľ čo ich literárne dielo zostáva na okraji záujmu.
Okrem toho je zaražajúce, že v krajine s bohatou literárnou tradíciou, autori často bojujú ešte s jedným problémom — občianskou apatiou a nedostatkom záujmu o kultúru. Akoby spoločnosť stratila vedomie o hodnotách, ktoré literatúra ponúka. V čase, kedy by mala byť kultúra na vrchole záujmu, prichádza skôr na rad ignorancia zo strany čitateľského publika.
Bez akýchkoľvek ilúzií je zrejmé, že v žiadnom prípade nie je jednoduché zanechať odkaz cez literatúru. Aj tak si však mnohí autori predsa len zachovávajú nádej, že ich práca raz dočká uznania a podporu. A práve v tejto podpore by sa mal národ zamyslieť — kto podporí spisovateľa a aký odkaz ponesie pre budúce generácie?
