U Sergia Leoneho trval každý pohľad o sekundu viac, ako by mal. Žiaľ, u Generála Goliana ešte viac
Slovenské národné povstanie sa nezačalo najlepšie a nezačína sa tak ani film Generál Golian. Povstalci nemali čas pripraviť sa, Nemci sa o ich plánoch dozvedeli skôr, a aj režisér Juraj Štepka svoj príbeh začína v bode, keď už je na jeho úspech trochu neskoro.
Verejnosť, aj tá odborná, sa zhoduje, že Ján Golian nikdy nemal toľko pozornosti a úcty, koľko by si zaslúžil, preto aj tento film nakrútil. No ani z neho možno Slováci celkom nepochopia, čo v ich dejinách znamená.
Vlak, ktorý sa nepodarilo namazať
Keby sa Golian mohol rozhodnúť sám, do vedenia Povstania by nešiel. Bol by pri synovi, ktorý sa mu práve po dlhom úsilí narodil. Keď ho Štepka uvádza na scénu, sústredí sa na to, ako si s manželkou kradli v jeho pracovni chvíľky, aby otehotnela. Tak ako chýba priestor na to, aby medzi nimi stihla vzniknúť nejaká milenecká chémia, tak niet ani stopy po tom, ako protifašistické povstanie vznikalo, aký strach či aké vzrušenie pritom Slováci cítili, čo riskovali a čoho sa báli. Tu sa rieši už iba to, kto sa v potrebnej chvíli chopí vedenia.
Je úplne legitímne chytiť sa témy aj takto. No keď sa potom Golianovi začne triasť ruka, keď má vysloviť rozkaz Začnite s vysťahovaním, nie je celkom citeľné, z čoho má jeho vzrušenie a nervozita vychádzať.
To, čo sa potom vo filme deje, je tak trochu postavené na vode. Bez potrebných základov to nemá kam rásť. Štepka sa snaží vyvolať dojem, že sa práve deje niečo veľmi emotívne, no jeho práca je skôr úporná ako úspešná.
