Pôsobil ako minister aj uznávaný sudca, no jeho meno z histórie zmizlo. Kto bol politik, ktorého život vyhasol v sovietskom zajatí?
Martin Mičura, ktorý chcel silné Slovensko v ČSR, bránil demokraciu pred fašizmom i komunizmom. Advokát, župan, minister, dlhoročný poslanec a predseda významných súdov sa narodil 17. septembra 1883 v osade Košarisko pri Dlhom Poli pod Javorníkmi. Pochádzal z gazdovskej rodiny Imricha Mičuru a Márie, rodenej Madajovej. Právo študoval v Kluži a v Berlíne, doktorát získal v roku 1908. Pôsobil ako advokát v Bytči a zapájal sa do kultúrneho i politického diania na severozápadnom Slovensku.
V októbri 1918 patril medzi signatárov Deklarácie slovenského národa v Martine. Pôsobil ako tekovský a nitriansky župan a v septembri 1920 sa stal tretím ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska. V tom čase bol blízkym spolupracovníkom Andreja Hlinku a podpredsedom Slovenskej ľudovej strany. Významne sa pričinil o spoluprácu slovenských ľudovcov s československými lidovcami Jana Šrámka. Rozdelila ich však otázka autonómie Slovenska a význam Pittsburskej dohody.
Miesto autonómie presadzoval krajinskú samosprávu so širšími kompetenciami pre slovenské orgány. Keď v roku 1925 s podporou Jana Šrámka vybudoval na Slovensku krajinskú organizáciu Československej strany lidovej, Hlinka to vnímal ako útok na jednotu katolíckeho tábora. Stúpenci novej strany dostali posmešné pomenovanie mičuráci. Mičurova strana nikdy nezískala masovú podporu, v jednotlivých voľbách dostávala iba niekoľko desaťtisícov hlasov.
V rokoch 1925 až 1939 bol Mičura poslancom Národného zhromaždenia. Predniesol štrnásť rozsiahlejších prejavov, väčšinou v rozpravách o štátnom rozpočte. V rokoch 1922 až 1930 viedol súdnu tabuľu v Košiciach a od roku 1931 bol prezidentom Vrchného súdu v Bratislave. V parlamente pôsobil aj ako predseda ústavno-právneho výboru. Žiadal urýchliť výstavbu ciest, elektrifikáciu miest a dedín, reguláciu riek a rozvoj bratislavského i komárňanského prístavu.
V novembri 1936 vyhlásil: „Práve tak, ako odmietame fašizmus, odmietame i boľševizmus.“ Podporil zákon o obrane republiky. V marci 1938, keď nacistické Nemecko zvyšovalo tlak na Československo, uviedol, že Slováci sa môžu rozchádzať v hospodárskych a politických požiadavkách, no ich slobodu a národné bytie zaručuje československý štát.
V októbri 1938 prijal slovenskú autonómiu a so svojou stranou vstúpil do HSĽS. Po vzniku Slovenského štátu sa stal predsedom Najvyššieho súdu v Bratislave, funkciu zastával do roku 1943. V novembri toho istého roku ho vymenovali za podpredsedu Štátnej rady. Podľa odbornej literatúry sa od roku 1943 priblížil k odbojovým kruhom okolo Vavra Šrobára.
Po oslobodení bol zbavený funkcie a jeho pôsobenie počas slovenského štátu sa malo stať predmetom vyšetrovania. Pred slovenský súd sa však nedostal. V priebehu leta 1945 ho zadržali sovietske bezpečnostné orgány a odviezli do Moskvy. Okresný súd v Bytči ho 5. apríla 1948 vyhlásil za mŕtveho a určil, že neprežil 31. máj 1946.
