Izraelská koalícia čelí patovej situácii, krajina smeruje k ďalším predčasným voľbám
Ani skutočnosť, že Benjamin Netanjahu prežil vlastnú politickú krízu, nezakladá pravdepodobnejšiu a lepšiu perspektívu než špurt k ďalším predčasným voľbám. Až život preverí a potvrdí všetky známe zákopy a prekážky znemožňujúce zostavenie novej vlády.
Ceze tri fakticky nezlučiteľné bloky – Likud s 53 mandátmi, opozícia so 48 mandátmi (na jej čele stojí Eisenkot, no patria sem aj Bennett a Lieberman) a dve arabské strany – „vlak nejde“. Na tom zrejme nič nezmenia ani veľké manévre Netanjahua, ktorý sa pokúsi uloviť nejakých prebehlíkov. Potrebuje ich osem, čo je priveľa aj na skúseného politika.
Koalícia Eisenkota a spol. s Arabmi je vylúčená, výhľadová väčšina šiestich hlasov (48 + 19) však bude bohato dosť na to, aby na prvom zasadnutí nového Knesetu zosadili jeho predsedu z Likudu a odhlasovali zopár zákonov, ktoré zrejme zásadne oklieštia Netanjahuov manévrovací priestor. Základný zákon však nedovoľuje zosadiť predsedu vlády bez zvolenia nástupcu.
Srbské voľby priniesli víťazstvo opozičnej študentskej listiny
Zúžené do európskych súradníc znamenajú srbské voľby víťazstvo opozičnej študentskej listiny, ktoré prináša výhľadovo novú situáciu. Pádu Vučića sa treba tešiť, i keď povedať o personáliách, orientácii a programe víťaznej „strany“ čokoľvek konkrétnejšie je nemožné.
Vytvoreniu aspoň elementárneho obrazu o politickej budúcnosti Srbska bráni nedostatok základných informácií ešte omnoho viac, ako to bolo u Pétera Magyara a jeho strany Tisza. Politická bezprizornosť bola zrejmým zámerom, aby sa ľudia z listiny nerozhádali ešte pred voľbami, čo výsledku prospelo. Teraz po voľbách však neinformovanosť o sebe samých môže viesť k problémom, ktoré z hľadiska budovania „nevučićovskej“ vlády môžu byť aj neprekonateľné. Napríklad východná verzus euroatlantická orientácia, keď Srbi sú zrejme ešte proruskejší než Slováci.
Amnestovaní Rusi a rozhodnutie športovej arbitráže
Výrok najvyššej športovej arbitráže, že Rusi musia byť s okamžitou platnosťou prijatí na hokejové šampionáty či vôbec súťaže, nie je šokujúci v prvom rade svojou filozofiou. Téza „športovci nesmú pykať či byť krátení na právach pre rozhodnutia politikov“ je po svete, Slovensko nevynímajúc, celkom rozšírená.
Šokujúcejšia je tá „okamžitosť“. Keďže, ako poukázal už regiment hokejových expertov, predovšetkým logisticky nie je možné preplánovať, prežrebovať a rozšíriť o ďalšieho účastníka už dávno naplánované turnaje. Ešte šokujúcejší je očakávaný presah do iných športov, lebo výrok arbitráže musí byť precedentný aj pre – napríklad – atletiku, ktorá je za predsedovania Sebastiana Coea najtvrdším odporcom návratu Rusov. Jedinou nádejou sú práve politici, ak aktuálne Kanada a Nemecko ako organizátori najbližších hokejových šampionátov nedajú Rusom víza.
Rozhodnutie o znovuobnovení stíhania v kauze darovania migov
Rozhodnutie o znovuobnovení stíhania Naďa a spol. za darovanie migov Ukrajine po tom, čo už raz bolo zrušené, nahráva podozreniu, že generálny prokurátor sa po kotrmelci od zaslúžilého „tristošesťdesiattrojkára“ k lepšej časti politického spektra opäť usiluje o „vyváženosť“.
Darovanie je určite v rozpore s osekanými právomocami vlády, ktorá po novelizácii z roku 2011 môže už „len svietiť a kúriť“, avšak jasný národnoštátny záujem – nepustiť Rusa bližšie k slovenským hraniciam – ako aj solidarita s obeťou agresie sú „mimoriadnosti“, ktoré môžu prepisovať lakonickú reč zákona. To je úvaha, ktorá by mala víťaziť nad žalobou Fica a morálne dezorientovanej kamarily jeho právnikov.
Rokovanie ministra zahraničia u Lavrova
Dá sa len opakovať tu už stokrát povedané: pri všetkom zle, ktoré spôsobuje štátu korupcia, kradnutie, antireformnosť, algoritmus „po nás potopa“ pre verejné financie a pluralita iných prejavov mentálnej vytrhnutosti celého Smer-Hlas-SNS – aj tak je to naruby obrátený a v prachu na črepiny rozmlátený ponovembrový konsenzus v zahraničnej politike, ktorý predstavuje kľúčový „casus belli“ proti vláde Fico IV.
Ficova romanca s Westinghouseom
So skutočnosťou, že na investora novej jadrovej elektrárne je Slovensko kratšie ako krátke, nepohne ani zmluva o zmluve o zmluve o zmluve, ktorú v klasickom propagandistickom formáte jednoosobovej tlačovky oznámil predseda vlády.
Posadnutosti jadrom vtedy ešte len jednonásobného premiéra treba priznať, že JEMO 3 bol jeho prvý a JEMO 4 posledný skutok, ktorý sa dá označiť za štátnický. V zmysle, že v behu o bezemisnosť v Európe je Slovensko v „pole position“ (azda s výnimkou Francúzska). Tridsať miliárd eur alebo dolárov, aj keby rozfázovaných do roku 2040, čo je najkonzervatívnejší odhad, by znamenalo pre krajinu miery a váhy Slovenska neprijateľný hazard, ešte i vtedy, keby štátny dlh neútočil na sto miliárd. Ale útočí, a to so „stabilným výhľadom“ ďalšieho zvyšovania.
