Voda určuje budúcnosť krajiny a smeruje nás k pastvinám
Slovensko má rozsiahlu závlahovú sieť, ktorá sa ani zďaleka nevyužíva. V súvislosti s katastrofálnym suchom je zavlažovanie často skloňované, no nie je samospasiteľné. Zasoľuje pôdu a odčerpaná voda chýba inde.
Lepšou alternatívou sú novšie technológie, napríklad kvapková závlaha. Tá sa dá dobre využiť pri pestovaní ovocia a zeleniny v agrolesníckych systémoch. Pre Slovensko je však teraz viac ako závlahy dôležitá obnova pasienkových lesov a rozvoj pastvy v územiach premieňajúcich sa na stepi.
Extrémne sucho uplynulých mesiacov zasiahlo najmä poľnohospodárstvo – nielen záhrady, ale aj lúky, pasienky a polia s monokultúrami. Preto sa opäť diskutuje o obnove závlahových systémov, v ktorých mnohí farmári vidia spásu pre svoje hospodárenie.
Zavlažovanie má však aj odvrátenú stránku. Najstaršie závlahové poľnohospodárstvo je doložené z údolia Nílu z 5. tisícročia pred naším letopočtom, jednoduché kanály sa objavovali aj v južnej Mezopotámii. Rozvoj zavlažovacích systémov sa považuje za jeden z faktorov vzniku prvých organizovaných štátov a mestských civilizácií. Pri nadmernom využívaní sa však závlahy obrátili proti ľuďom – v Mezopotámii prispeli k zasoľovaniu pôdy a poklesu úrod, známym príkladom je aj takmer úplné vyschnutie Aralského jazera po odklonení prítokov na zavlažovanie bavlníkových polí.
Voda odčerpávaná z riek, jazier alebo podzemných zásob často práve v obdobiach sucha chýba mokradiam, lužným lesom či samotným vodným tokom. Menia sa prirodzené prietoky a v najextrémnejších prípadoch sa vytrácajú pravidelné záplavy, ktoré po stáročia formovali riečne nivy. Podobné problémy boli zdokumentované v povodí rieky Murray v Austrálii či na dolnom toku Colorada. Podľa hodnotení organizácií IPBES a FAO je odber vody na zavlažovanie dnes považovaný za významnú príčinu degradácie sladkovodných ekosystémov.
Druhým významným problémom je zasoľovanie pôdy. Každá závlahová voda obsahuje malé množstvo rozpustených minerálnych solí. Kým voda sa z pôdy odparí alebo ju spotrebujú rastliny, soli zostávajú nevyužité. Ak ich pravidelne neodplavujú zrážky alebo nie je zabezpečené kvalitné odvodnenie, začnú sa v pôde hromadiť a pôda postupne stráca úrodnosť. Nedávna metaanalýza ukázala, že veľké zavlažovacie systémy často zápasia s nerovnomerným rozdelením vody – miesta bližšie k zdroju môžu dostávať viac vody, než dokáže pôda využiť, čo vedie k podmáčaniu alebo až k 70 % stratám vody presakovaním. Sekundárne zasolenie v súčasnosti ovplyvňuje približne 33 % svetovej zavlažovanej pôdy. Moderné technológie, ako je kvapková závlaha, dokážu tieto riziká výrazne znížiť, ak sú správne navrhnuté a doplnené účinným odvodnením.
Aj Slovensko má svoju históriu závlah. Počas socializmu vznikli štátne závlahy na približne 321-tisíc hektároch poľnohospodárskej pôdy, a to najmä v rokoch 1970 až 1989. Po roku 1989 však začala väčšina tejto infraštruktúry postupne strácať svoju funkčnosť. Dnes sa objavujú snahy túto infraštruktúru obnoviť a zmodernizovať. V záujme udržateľnosti by mali štát aj poľnohospodári zohľadniť environmentálne riziká spojené s nadmernými odbermi vody, degradáciou pôdy či zmenami vodného režimu krajiny.
Dôležitou otázkou zostáva, odkiaľ bude voda využívaná na rozsiahle zavlažovanie pochádzať. Súčasné vlny sucha ukazujú, že problémom už nie je len nedostatok vlahy na poliach, ale aj klesajúce prietoky v riekach, nízke zásoby vo vodných nádržiach a miestami aj pokles výdatnosti prameňov či hladiny podzemných vôd. Voda tak začína chýbať aj v energetike, pri zásobovaní pitnou vodou a v prírode samotnej. Ako najvhodnejšie riešenie sa preto nejaví plošná obnova historickej siete závlah, ale skôr ich cielené využitie tam, kde prinášajú najväčší úžitok – napríklad pri pestovaní ovocia a zeleniny.
Závlahy samy o sebe nedokážu vyriešiť problém sucha v poľnohospodárstve, sú skôr symptomatickou liečbou. Budúcnosť hospodárenia bude závisieť od toho, ako dokážeme zmeniť krajinu a pôdu tak, aby lepšie zadržiavali vodu, ktorá sa im dostáva prirodzene. Zároveň nám zarastajú státisíce hektárov opustenej poľnohospodárskej pôdy. Mnohé z nich by sme mohli citlivou obnovou premeniť na obrábanú pôdu a hodnotné biotopy, napríklad na pastevné lesy, ktoré dokážu zadržiavať vodu, poskytovať tieň pasúcim sa zvieratám a podporovať biodiverzitu.
Časť Slovenska sa bude v dôsledku klimatickej zmeny opäť viac podobať stepi, ktorá bola oddávna prirodzenou súčasťou nášho územia. Namiesto boja proti tejto premene prostredníctvom zavlažovania či sadenia stromov by sme mali hľadať spôsoby, ako sa so stepnými podmienkami vysporiadať a zachovať v nich hospodárenie – napríklad obnovou extenzívnych pasienkov, kde budeme pásť odolné plemená, ako sivý stepný dobytok, ktoré dokážu prosperovať aj v suchom prostredí.
