Konsenzus sa nezačína výzvou opozícii (píše Peter Weiss)
Autor je bývalý veľvyslanec a bývalý predseda SDĽ.
Peter Pellegrini vo svojej správe o stave republiky opäť vyzval opozíciu, aby sa zapojila do diskusie o Vízií Slovenska 2040. Spomenul tiež veľké investičné projekty, ktoré vyžadujú dohody o ich realizácii, ako výstavba dvoch vodných nádrží či stavba veľkých nemocníc. Argumentoval tým, že „myšlienka dlhodobej prosperity Slovenska je dôležitejšia ako krátkodobé, dnes už veľmi predvolebné ciele jednotlivých politických strán“.
Nastoľuje to však otázku, prečo sa s opozíciou vôbec nediskutovalo v parlamente o projekte výstavby nového bloku jadrovej elektrárne, ktorý má Slovensko stáť polovicu štátneho rozpočtu s rizikom, že sa výstavba predĺži a predraží a že sa preto môže dramaticky zvýšiť naša zadlženosť. Vláda celú spoločnosť postavila pred hotovú vec. Zachytil niekto verejný apel hlavy štátu, aby sa takýto strategický projekt prekonzultoval s opozíciou? Apeloval vari Peter Pellegrini, aby s projektmi nových nemocníc bola oboznámená aj opozícia, keď ju dnes vyzýva, aby sa zaviazala, že ich dostavia? Zvolal okrúhly stôl na tieto témy v kontexte nebezpečne rastúcej zadlženosti štátu?
Výčitka opozícii, že odmieta „diskusie práve v témach, ktoré ďaleko presahujú mandát súčasnej vlády a sú pre Slovensko životne dôležité“, je pokrytecká a zakrýva podstatu problému. Spor sa predsa vedie o to, kto pri príprave takýchto projektov určuje pravidlá, ako o nich informuje verejnosť a opozíciu, kto nesie zodpovednosť, kto zaplatí náklady a či sa dohody budú dodržiavať aj vtedy, keď prestanú vyhovovať momentálnej parlamentnej väčšine.
Vízia, ktorú pripravila SAV, je kvalitnou diagnózou stavu spoločnosti a jej rozvojového potenciálu, nie je však ešte realizačnou stratégiou. Jej uskutočnenie však predpokladá fungujúci právny štát, profesionálne inštitúcie, stabilné členstvo v EÚ a NATO a dôveryhodnosť u spojencov, ako aj schopnosť vlády rešpektovať demokratický princíp, že jej moc je a musí byť pod kontrolou opozície, nezávislých inštitúcií aj občianskej spoločnosti.
A tu sa začína problém prezidentovej výzvy. Od opozície žiada, aby dôverovala vláde, ktorá tri roky účelovo mení trestnú politiku, oslabuje kontrolné inštitúcie, vedie vojnu s médiami a občianskou spoločnosťou a z politického oponenta robí nepriateľa štátu. Vláde, ktorá nadáva na Európsku úniu a osočuje jej predstaviteľov, ospravedlňuje ruskú agresiu proti Ukrajine a stretávaním sa s ruskými predstaviteľmi podkopáva našu dôveryhodnosť u spojencov. Vláde, ktorá odmieta uznať Ruskú federáciu za bezpečnostnú hrozbu a koketuje s neutralitou, čím rozbíja základy zahraničnopolitického konsenzu.
Inak povedané, opozícia má akceptovať mocenské praktiky, pokračovanie ktorých robí realizáciu vízie nemožnou. A keď opozícia odmieta takúto vládnu politiku, Peter Pellegrini to interpretuje buď ako prejav opozičnej nezrelosti, osobných a politických animozít či egocentrizmu, alebo ju priamo obviní, že jej „postoje neustáleho odmietania pomáhajú jednak k spoločenskej skepse, ale predovšetkým k nemožnosti dosiahnuť akékoľvek zmierenie“.
Z čoho sa dá vyvodiť záver, že podmienkou zmierenia rozdelenej spoločnosti je tolerovanie politického darebáctva a porušovania domácich pravidiel a medzinárodných záväzkov, akoby sa nič vážne nestalo.
