Chýbajú nám benefity pre ľudí, ktorí sa rozhodnú žiť zdravšie, hovorí odborníčka na verejné zdravie
Slovenské verejné zdravotníctvo dlhodobo naráža na systémové bariéry – chýbajúce dáta, slabú motiváciu ľudí žiť zdravšie aj nedostatočnú koordináciu celého systému. Efektívne riešenia pritom často nemusia stáť milióny eur a dá sa pri nich inšpirovať zo zahraničia.
„Riešime problémy až vtedy, keď nastane kríza, a nesprávame sa proaktívne. Nemáme systém nastavený tak, aby sme zdroje, ktoré máme a ktorých zrejme viac nebude, dokázali využiť efektívnejšie,“ hovorí popredná odborníčka na verejné zdravie Zuzana Katreniaková.
Vysvetľuje, prečo je kľúčová aj zdravotná gramotnosť a prečo by sme sa od drahého liečenia následkov mali konečne posunúť k prevencii, ktorú treba preniesť z ambulancií priamo do terénu.
Prevencia je politicky nezaujímavá oblasť
Slovenský pacient sa často stráca v systéme a k lekárovi prichádza až vtedy, keď už naozaj horí. Podľa Katreniakovej je dôvodom aj to, že prevencia predstavuje politicky nezaujímavú oblasť.
„Ak totiž chceme na úrovni populácie dosiahnuť zlepšenie zdravotného stavu, všetky preventívne aktivity si vyžadujú svoj čas. Je to beh na dlhé trate a výsledky nedosiahneme za jedno volebné obdobie,“ uvádza.
Ako príklad úspešnej celospoločenskej zmeny spomína Fínsko, ktoré v roku 1972 reagovalo na nelichotivé svetové prvenstvo v úmrtnosti na ischemickú chorobu srdca. V Severnej Karélii sa tak začal jeden z najúspešnejších verejnozdravotníckych experimentov v histórii.
Prvé merateľné úspechy prišli po piatich rokoch. V priebehu 15 až 25 rokov systematických celonárodných zmien klesla úmrtnosť mužov v strednom veku o dve tretiny a po štyroch desaťročiach priemerný vek Fínov stúpol o sedem rokov.
Chýbajú benefity aj podmienky pre zdravú voľbu
Na rozdiel od Fínska sa na Slovensku príkazy či medicínske rady skôr obchádzajú, čo sa ukázalo aj počas pandémie. Podľa Katreniakovej ide okrem iného o vec motivácie, pri ktorej sa rôzne nástroje nevyužívajú dostatočne.
„V niektorých krajinách funguje napríklad nástroj pozitívnej motivácie, teda odmeňovanie ľudí, ktorí sa o svoje zdravie starajú. Nám chýbajú určité benefity pre tých, ktorí sa rozhodnú pre pozitívnu zmenu svojho rizikového správania, či už v oblasti výživy, alebo pohybovej aktivity,“ hovorí.
Dodáva, že sa nevyužívajú ani nástroje na vytváranie podmienok pre zdravú voľbu. Vo Fínsku sa podľa nej pracovalo napríklad s nastavením cien potravín a s prispôsobením vonkajšieho prostredia tak, aby sa ľudia mohli viac pohybovať a kúpiť si zdravšie potraviny.
Chýbajú ekonomické analýzy aj dáta
Slovenské zdravotníctvo zápasí s nedostatkom peňazí a liečba chronických pacientov stojí milióny eur. Investícia do prevencie sa u nás napriek tomu vníma skôr ako stratená položka v rozpočte než ako úspora do budúcnosti.
„Určite aj preto, že nám chýba reálne vyčíslenie týchto benefitov. Zaostávame aj v tejto oblasti, pretože nemáme dostupné ekonomické analýzy, ktorými by sme jasne deklarovali dosiahnuté úspory,“ konštatuje odborníčka.
Dôvodom je podľa nej nedostatok odborníkov aj sťažený prístup k dátam. Dostupnosť a kvalita zdravotných dát vo Fínsku patria k svetovej špičke, s ktorou Slovensko zatiaľ nedrží krok.
Rozdiel podľa Katreniakovej nespočíva iba v tom, či sa dáta zbierajú elektronicky, ale aj v tom, ako sú legislatívne ukotvené, technicky integrované a sprístupnené pre výskum, inovácie a tvorbu verejných politík.
Bariéry sa kopia, až situácia horí
Na druhej strane existujú mechanizmy, ako sú základné preventívne prehliadky. Z pohľadu jednotlivca sa podľa Katreniakovej nedá vyhovárať, že si ich nemôže dovoliť. Vznikajú však iné bariéry.
Mladí ľudia často nevnímajú varovné signály a majú subjektívny pocit, že sú zdraví. Prekážky bývajú aj na strane systému – ak sú všeobecní lekári preťažení a je ich nedostatok, nemajú kapacitu venovať sa preventívnym aktivitám.
Problémom býva aj nastavenie manažmentu starostlivosti v ambulanciách. Ľuďom prekáža, ak majú prísť na preventívnu prehliadku a v čakárni je zároveň veľa pacientov s akútnymi ochoreniami.
Prekáža im aj to, keď sú po absolvovaní prehliadky ponechaní sami na seba, napríklad v situácii, keď potrebujú konzultáciu u špecialistu. Všeobecný lekár ich často nenapojí na ďalšiu starostlivosť, len im povie, aby si špecialistu našli sami.
Do toho vstupujú dlhé čakacie lehoty a človek, aj keď sa uňho objaví rizikový faktor, o tri či štyri mesiace k špecialistovi nezájde, lebo na to pod vplyvom iných povinností zabudne.
„Bariér je teda viacero, kopia sa, až sme v stave, keď už situácia horí a rieši sa na poslednú chvíľu,“ uzatvára Katreniaková.
