Čo tak postaviť sa pred zrkadlo
V malom slovenskom meste som náhodne stretla kamaráta, ktorý je primátorom iného slovenského mesta. Domáci mali jarmok a pred začiatkom programu vystúpil na pódiu v tom malom slovenskom meste ich primátor. Jeden primátor, ten pri mne, sledoval iného.
Videl, že len čo zbadali komunálneho politika, ľudia začali pískať. Niekto niečo vykríkol. Netrvalo to dlho, primátor povedal stručný prejav k otvoreniu jarmoku. „Toto som ja nikdy nezažil,“ pošepkal môj známy a vyzeral veľmi vážne, až vystrašene. „Myslíš, že sa to môže stať aj mne, že ma vypískajú?“ pýtal sa ma. Nevedela som. Ako sa v takej chvíli správať? Defenzívne? Vysvetľovať? Asertívne a bez emócií? Aký je to pocit, keď ťa vypískajú? Čeliť nahnevanému davu alebo agresívnemu publiku je v našich podmienkach zriedkavé, sme bojovníci spoza plota, frfloši s lakťami opretými o stoly.
Iné je to v športe, byť vypískaný ešte len pri vstupe na ihrisko či do arény je súčasťou športovej kultúry a doma je súper vždy v defenzíve. Kolektívne posmešky si užili už gladiátori a v každom druhom historickom filme čelia kati, králi a zemepáni zodvihnutým pästiam a pobúrenému davu. Zvládali to tak, ako to zvládol napríklad David Beckham v období po jeho vylúčení v zápase proti Argentíne na majstrovstvách sveta. Angličania veria, že ich to stálo víťazstvo. Beckham si udržal dôstojnosť. V čase po tomto fiasku predviedol svoju integritu aj úroveň, konzistentnosť a hráčske kvality. Nereagoval na výkriky a na piskot, ďalej hral dobrý futbal.
Skvelou platformou na vypískanie sú filmové festivaly. U nás to nie je zvykom – ak sa film nepáči, potlesk je jednoducho krátky a potom sa za tichého šomrania rozptýlime, ale napríklad v Cannes môžu tvorcovia naraziť na zmes bučania, pískania a výkrikov. Údajne sa to stalo napríklad po uvedení Malickovho filmu Strom života a celkom isto po Antichristovi Larsa von Triera.
Neviem, ako by som zvládla také emócie okolo svojho diela, okolo svojho života. Neznášam konflikty, a ak na mňa niekto verbálne zaútočí, urobím všetko pre to, aby sa to skončilo zmierom, možno sa aj ponížim. Utečiem a schovám sa. Jeden z najpredávanejších umelcov všetkých čias tvrdí, že to mal podobne. Prvé vystúpenia Eminema v Detroite sa neskončili najlepšie, vypískali ho a nijako ho to neposilnilo, naopak. Chcel skončiť a takmer sme prišli o ikonické „Lose Yourself“.
To všetko sa týka živého kontaktu s publikom. Naša neochota či rezervovanosť ukazovať nevôľu priamo nachádza nekonečný priestor vo virtuálnej realite. To tam sa láme chlieb. Keby boli všetky napísané slová a vety nahrávané, počuli by sme nekone
