Bratislava vyšla do ulíc skôr než Praha. Študenti prelomili strach už 16. novembra
Do ulíc vyšli stovky študentov. Žiadali slobodu, demokraciu aj reformu školstva.
Prvý verejný protest slovenských študentov od roku 1968 sa uskutočnil vo štvrtok 16. novembra 1989, teda deň pred vystúpením pražských vysokoškolákov. Na bratislavskom Mierovom, dnes Hodžovom námestí pred dnešným Prezidentským palácom sa v ten podvečer zišlo 200 až 250 študentov.
Veľkú časť účastníkov tvorili poslucháči Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Medzi prítomnými boli aj študenti Prírodovedeckej, Matematicko-fyzikálnej a Lekárskej fakulty UK a niekoľko stredoškolákov z bratislavského Gymnázia Alexandra Markuša, dnes Gymnázia Grösslingová 18.
Po zaspievaní študentskej hymny Gaudeamus igitur i vtedajšej československej štátnej hymny sa účastníci pochytali za ruky. „Živá študentská reťaz“ sa pohla z Mierového námestia dolu Námestím SNP, cez Primaciálne a Hviezdoslavovo námestie na Vajanského nábrežie k Pamätníku československej štátnosti pred budovou Slovenského národného múzea.
Protest nebol povolený. Žiadosť príslušným oficiálnym inštitúciám o jeho povolenie totiž vôbec nebola zaslaná. To bol jeden z rozdielov v porovnaní s vystúpením študentov v Prahe v piatok 17. novembra 1989, ktorých spomienkové podujatie na zásah z roku 1939 niekoľko dní pred jeho konaním oficiálne organizačne i ideologicky zastrešilo celoštátne vedenie Socialistického zväzu mládeže.
Myšlienka zorganizovať verejnú protestnú akciu sa medzi študentmi rodila postupne. „Dozrela“ začiatkom novembra pred Justičným palácom, kde sa počas úvodného pojednávania zišlo niekoľko desiatok občanov, aby symbolicky podporili súdených členov takzvanej Bratislavskej päťky – Jána Čarnogurského, Miroslava Kusého, Vladimíra Maňáka, Hanu Ponickú a Antona Seleckého.
Keďže sa blížilo 50. výročie zásahu nemeckých okupantov voči pražským vysokoškolákom z 17. novembra 1939, výber termínu padol na predvečer tohto tradičného študentského spomienkového dňa.
Cesta k verejnému protestu viedla cez dlhodobejšie hľadanie podobne uvažujúcich ľudí na Filozofickej fakulte UK. Študenti histórie už koncom roku 1987 založili na fakulte Ekosekciu, ktorá na nástenkách uverejňovala príspevky kritizujúce vtedajšie nešetrné stavebné zásahy v Bratislave, ale aj články s neoficiálnym pohľadom na slovenské dejiny. Veriaci študenti sa zase schádzali na pravidelných stretnutiach v utajených bytoch v Ružinove, Dúbravke či Karlovej Vsi.
Počas akademického roka 1988/1989 sa skupina približne 20 poslucháčov fakulty zúčastňovala na viacerých neoficiálnych aktivitách, napríklad na obnove pamätníka Milana Rastislava Štefánika v Ivanke pri Dunaji, pri rekonštrukcii kláštora paulínov v Marianke či na výletoch do Malých Karpát spojených s diskusiami o histórii a vtedajšej realite.
Myšlienka vydávania fakultného študentského časopisu dozrela v lete 1989 počas povinného mesačného sústredenia vo vojenskom útvare v juhomoravskom Mikulove. Prípravy na vydávanie časopisu Proglas sa začali v septembri 1989. Stretnutia redakčného kruhu prebiehali striedavo v bratislavskom byte Tomáša Hrivnáka alebo na internátnej izbe v Mlynskej doline. Po neúspešnom pokuse o udelenie povolenia vydávať časopis sa tvorcovia rozhodli vydávať Proglas ako samizdat.
Okrem prípravy prvého čísla študenti pripravovali zverejnenie výzvy na zásadnú reformu vysokoškolského systému a spisovali s tým súvisiace požiadavky, medzi nimi autonómiu univerzít, akademickú slobodu, pluralitný systém mládežníckych organizácií či voliteľnosť akademických funkcionárov. Začiatkom novembra sformulovali list Výboru československej spoločnosti pre ľudské práva, v ktorom protestovali proti zásahu policajných zložiek voči zhromaždeným občanom na Václavskom námestí 28. októbra 1989.
Záverečné redakčné práce na prvom čísle časopisu sa začali v stredu 15. novembra 1989. Stretnutie v ten večer ukončili slovami: „Takže zajtra o piatej na Mierovom…“


