Keď sa cítime pochopení, sme ochotnejší komunikovať s názorovou protistranou, hovorí sociálna psychologička z Oxfordu
Shelley McKeown Jones, profesorka sociálnej psychológie na Katedre experimentálnej psychológie Oxfordskej univerzity, skúma vplyv každodennej segregácie, vytváranie kontaktu medzi skupinami a angažovanie sa v rozdelených spoločnostiach. Zameriava sa na prácu s mladými ľuďmi. Vyrastala v Severnom Írsku v čase, keď sa podarilo ukončiť vyše 30 rokov trvajúci konflikt. Je členkou medzinárodnej poroty ocenenia ESET Science Award.
„Vnímam ich ako budúcu generáciu komunitných lídrov, politikov, ale aj bežných občanov. Uškodili by sme im, keby sme ich nepripravili na svet, v ktorom budú stretávať ľudí s odlišným presvedčením, než aké majú oni sami,“ hovorí o mladých ľuďoch.
V minulosti prevládala predstava, že ľudí treba fyzicky priviesť na jedno miesto, aby sa mohli priamo porozprávať. Časť jej práce ukazuje, že v rozdelených spoločnostiach ľudia napriek existencii mierovej dohody a možnostiam na interakciu nie vždy skutočne komunikujú. Základným problémom kontaktu je, že k nemu často vôbec nedôjde. Ľudia zostávajú v kruhu tých, ktorí zmýšľajú podobne ako oni.
Za minimálnu úroveň kvalitnej interakcie považuje aspoň rozhovor s danou osobou, najlepšie však je, ak vznikne priateľstvo. Ideálna je vysoká frekvencia aj vysoká kvalita kontaktu. Pri online interakciách, akými sú lajkovanie či komentovanie, zatiaľ podľa nej nie je jasné, čo znamenajú, keďže nemusí prísť k žiadnej odozve.
Jeden rozhovor môže stačiť na zmenu postojov, no veľa závisí od toho, nakoľko hlboko sú zakorenené presvedčenia o danej skupine. Dôležité je aj to, či človek vníma osobu, s ktorou prichádza do styku, ako reprezentanta celej skupiny. Ak ide o skupinu, s ktorou je tá vlastná už 30 rokov v konflikte, samotný fakt, že dôjde k rozhovoru, je istou formou úspechu.
Jej kolega Andrew Livingstone z univerzity v Exeteri sa venuje konceptu „pocitu porozumenia“ – do akej miery má človek pocit, že ten druhý skutočne chápe jeho presvedčenia a hodnoty. Ak má človek pocit, že ho druhá skupina chápe a počúva, pričom s ním nemusí súhlasiť, je to veľmi silný moment pre obe strany aj pre ich vzájomný vzťah.
Výskum v Severnom Írsku podľa nej ukázal, že účastníci, ktorí mali skutočný pocit, že im druhí rozumejú, boli v budúcnosti ochotnejší nadväzovať kontakt s druhou skupinou, prejavovať jej väčšiu dôveru a viac odpúšťať to, čo sa stalo v minulosti. Pri opise toho, čo pre nich znamená byť katolíkom alebo protestantom, ľudia z opačnej skupiny vlastnými slovami zhrnuli, čo daná osoba uviedla, a toto zhrnutie sa poslalo späť pôvodnému autorovi.
Pri nastavení interakcie je podľa nej dôležité stretnúť sa najprv na medziľudskej úrovni, ako jednotlivci, a až po vybudovaní určitej dôvery začať hovoriť o náročnejších témach. Spomína staršiu štúdiu z letného tábora v Amerike, kde spoločné pozeranie filmu konflikt medzi dvoma skupinami chlapcov nezmiernilo. Účinné bolo až zadanie úloh vyžadujúcich spoluprácu a spoločné úsilie zamerané na dosiahnutie spoločných cieľov.
Na individuálnej úrovni platí, že ak sa človek cíti pri nadväzovaní kontaktov istejšie, je pravdepodobnejšie, že do takýchto interakcií vstúpi. U mladých ľudí môže byť kľúčové, či predpokladajú, že ich rodina, rovesníci a škola by takýto krok podporili. Podľa nej ide len o korelácie, nie o kauzálne vzťahy.
Niektoré princípy sú podľa nej pravdepodobne všeobecne platné. Častejší a kvalitnejší kontakt súvisí s nižšou mierou predsudkov, menším pocitom ohrozenia a nižšou úzkosťou pri stretnutiach s ľuďmi z iných skupín. Vplyv kontaktu v podmienkach Slovenska dokladajú práce Barbary Lášticovej.
V situácii prebiehajúceho konfliktu je podľa nej kontext obzvlášť dôležitý. Len ťažko si možno predstaviť návrh na rozhovor v čase, keď vonku umierajú ľudia. Vyžaduje si to veľa času a správny prístup.
Napriek tomu zostáva optimistická. Keby sa pozerala len na sociálne siete alebo do novín, bola by podľa vlastných slov veľmi pesimistická. Pripomína si, že to, čo tam vidí, sú často skôr extrémne postoje, zatiaľ čo mnohí ľudia sa nachádzajú niekde v strede. V Severnom Írsku je dnes konfliktov oveľa menej, hoci rozdelenie stále pretrváva. Úloha optimizmu podľa nej nespočíva v tom, že musíme hneď zajtra zmeniť svet, ale skôr v tom, že robíme malé kroky, ktoré nás približujú k tomu, čo by sme chceli dosiahnuť.
