Keď narcistická matka šikanuje manžela a dcéru: Jana Micenková o príbehu dysfunkčnej rodiny
V diskusii moderovanej Barbarou Marekovou sa spisovateľka Jana Micenková zamýšľa nad problematikou domáceho násilia, ktorá je vo svojej knihe „Krv je len voda” zachytená skrze príbeh dysfunkčnej rodiny. Táto rodina je poznačená psychologickým a emocionálnym násilím, ktorého hlavným pôvodcom je narcistická matka. Rozhovor odhaľuje komplikovanú povahu vzťahov v rodine, kde otec a dcéra sú terčmi matkinej manipulácie a násilia.
Jana sa v rozhovore delí o osobné skúsenosti a inšpirácie, ktoré ju priviedli k napísaniu tejto knihy. Začala sa téme domáceho násilia venovať pred pätnástimi rokmi, keď sa začala zvyšovať pozornosť voči násiliu v školách, najmä v USA. Sledovala filmy, ktoré skúmali psychológiu násilníkov a zaujímala sa o príčiny ich činov. Jej ambíciou bolo rozanalyzovať korene násilia a jeho prejavy v rodinách, pričom si uvedomila, že dôležité je skúmať aj psychológiu obetí.
V knihe Jana predstavuje tri hlavné postavy – matku, otca a dcéru Kláru – pričom ich pohľady na situáciu sa prelínajú. Jana sa snažila priblížiť čitateľom pohľad narcisistickej matky, aby lepšie porozumeli jej správanie. Napriek tomu, že matka vykazuje znaky psychologického násilia, Jana sa pokúša vysvetliť jej konanie aj skrze pohľad na jej traumy a nedostatok podpory vo vlastnom živote.
„Všetci sme len obete obetí,“ hovorí Jana, čím naznačuje, že násilie a psychické traumy sa často prenášajú z generácie na generáciu. Tému domáceho násilia na mužoch zachytáva prostredníctvom príbehu otca, ktorý sa snaží prispôsobiť matkiným potrebám, pričom trpí psychologickým útlakom. Rozpráva o svojich priateľoch, ktorí sa ocitli v podobných situáciách, ocenených s rigidnými stereotypmi o mužskej sile a neochote vyhľadať pomoc.
V rozhovore sa diskutuje aj o technikách písania, ktoré Jana použila na prenikanie do psychológie svojich postáv. Striedanie pohľadov na udalosti umožňuje čitateľovi získať komplexnejší pohľad na vzťahy v rodine. Jana sa snažila pochopiť, prečo sa otec nemôže postaviť a brániť seba aj dcéru, a to i na úkor vlastných pocitov a podporných vzťahov.
Micenková tak v knihe zachytáva zložitosti rodinnej dynamiky, kedy sa spočiatku silné osobnosti zdajú byť slabé a bezbranné pod tlakom narcistických pováh. Jej dielo vyzýva čitateľa na hlboké zamyslenie nad témami, ako sú domáce násilie, psychológia zranených a ich vplyv na blízkych.
Rozhovor ukazuje, ako literatúra môže byť zrkadlom spoločenských problémov, a zároveň ponúka možnosti, ako o nich otvorene diskutovať, bez toho, aby sa zastierali bolestivé pravdy. Jana Micenková nachádza odvahu v písaní, aby vyčistila neviditeľnú špinu patologických vzťahov a ponúkla nový pohľad na tému, ktorá by nemala ostať tabuisovaná.
