Večné chemikálie sú spojené s rizikom agresívnej rakoviny prsníka
Rakovina prsníka je celosvetovo najčastejším druhom rakoviny u žien. Horšie klinické výsledky zväčša mávajú nádory s negatívnymi hormonálnymi receptormi. Ide o nádory, ktoré rastú nezávisle od estrogénu a progesterónu a rýchlejšie sa delia, aj preto na ne neúčinkuje hormonálna liečba.
Výskumníci z amerických Národných inštitútov zdravia (NIH) najnovšie analyzovali dáta a vzorky krvi z veľkej dlhodobej štúdie, aby zistili, či na riziko vzniku rôznych podtypov rakoviny prsníka vplýva aj kumulácia tzv. večných chemikálií v organizme.
Ide o látky so skratkou PFAS, ktoré sú pre svoju chemickú štruktúru v prostredí veľmi stabilné a odolávajú prirodzeným degradačným procesom. Využívajú sa pri výrobe širokej škály výrobkov dennej spotreby a priemyselných produktov – od nepriľnavého kuchynského riadu a nepremokavého textilu až po obaly na potraviny, kozmetiku či hasiace peny.
Vo vode i v pôde pretrvávajú desiatky rokov i dlhšie, migrujú v životnom prostredí a dostávajú sa do potravinového reťazca a do organizmu živočíchov i ľudí.
Štúdia zistila, že ženy s vyššími hladinami dvoch z týchto látok v krvi, konkrétne kyseliny perfluóroktánovej (PFOA) a kyseliny perfluóroktánsulfónovej (PFOS), mali vyššiu pravdepodobnosť vzniku rakoviny prsníka s negatívnym estrogénovým receptorom, teda agresívnejšej verzie rakoviny.
„Keďže už skôr boli tieto dve látky zaradené k možným karcinogénom na základe experimentálnych štúdií, postupné odhalenie možných súvislostí PFAS s niektorými onkologickými ochoreniami v epidemiologických štúdiách nie je, žiaľ, až také prekvapujúce,“ komentuje vedkyňa Alžbeta Bujňáková Mlynarčíková zo Slovenskej akadémie vied.
Látky súhrnne označované ako PFAS patria medzi endokrinné disruptory – chemické látky, ktoré narúšajú hormonálny systém ľudí aj zvierat.
Hoci sa podľa odborníčky pôvodne skúmali práve pre ich účinky sprostredkované cez hormonálne receptory, časom výskumy ukázali, že mnoho ich účinkov môže byť spôsobených aj ďalšími mechanizmami.
„K nim patrí väzba na iné typy jadrových receptorov v rôznych tkanivách, napríklad v pečeni, tukovom tkanive, pľúcnom epitele, makrofágoch. Môžu vyvolávať oxidačný stres a poškodiť funkciu mitochondrií, narušiť komunikáciu medzi bunkami, aktivovať zápalové kaskády, modulovať funkciu génov,“ vymenúva.
Práve v dôsledku týchto zmien môže dôjsť k vzniku metabolických a kardiovaskulárnych ochorení, porúch imunitného a reprodukčného systému, a dokonca aj k nádorovým zmenám.
