Útok na Zámockej bude navždy súčasťou môjho príbehu, hovorí Roman Samotný
Začiatok októbra je pre Romana Samotného vždy zvláštnym obdobím. „Je to smutný čas, keď to na mňa celé doľahne,“ hovorí niekdajší majiteľ podniku Tepláreň.
Štyri roky po teroristickom útoku na Zámockej, pri ktorom zomrel Juraj Vankulič a Matúš Horváth a Radka Trokšiarová bola zranená, sa Samotný vracia k tomu, čo sa stalo, aj k tomu, kam sa odvtedy posunula spoločnosť a on sám.
Aj po štyroch rokoch sa mu spomienky na bar stále spájajú s útokom. Postupne sa mu však vracajú aj iné obrazy – napríklad ako sa v ľahkej a hravej atmosfére sedávalo na lavičke pred podnikom. „Chce to však ešte čas, aby som vnímal viac pekných vecí spojených s Teplárňou,“ hovorí.
Situácia sa podľa neho zhoršila
„Do veľkej miery mi to došlo hneď. V prvom momente, keď mi policajti povedali, čo sa stalo, a keď som uvidel telá Matúša a Juraja, pochopil som, že je to realita a odteraz bude všetko inak,“ opisuje Samotný.
V rozhovore hovorí aj o tom, čo mu po útoku pomohlo, či ako spoločnosť nezabúda, aké bolo byť po útoku v centre pozornosti, ako preňho bolo prijať samého seba, ako vznikol nápad založiť Tepláreň, či si vie predstaviť, že by opäť otvoril podobný podnik, a čo mu dnes robí radosť.
„Vždy je pre mňa smutné skonštatovať, že sa situácia zhoršila, radikalizácia časti spoločnosti rastie a vidíme, aké to má dôsledky aj na školách,“ uvádza.
Cítim akúsi kombináciu smútku a trochu aj sklamania z toho, kam vývoj na politickej úrovni smeroval, dodáva.
Nádej aj aktivita po útoku
Tesne po útoku podľa jeho slov vo ňom žila nádej, keď aspoň časť politikov, ktorí šírili najväčšie nenávistné prejavy voči LGBTI+ ľuďom, zostala chvíľu ticho.
„Potom sa to však rozbehlo a s nástupom Ficovej vlády nastala oveľa horšia situácia. Dnes vidíme, že hlavným zdrojom dezinformácií o LGBTI+ ľuďoch sú mnohí predstavitelia vlády na čele s premiérom,“ hovorí Samotný.
Na druhej strane sa snaží pomenovať aj to, že sa niečo zmenilo k lepšiemu. Ako príklad uvádza iniciatívu Ide nám o život a snahu vytvárať bezpečné miesta pre LGBTI+ ľudí na pracoviskách, v školách a v rôznych prevádzkach.
„Takých miest a ľudí, ktorí sa snažia scitlivovať spoločnosť, výrazne pribudlo. Spoločnosť sa postupne mení a začína byť akceptujúca. Dúfam, že sa to jedného dňa prejaví aj na výsledkoch volieb,“ hovorí.
Náročná cesta a hľadanie vnútorného pokoja
Prejsť touto cestou a pochopiť, kde sa v tom nachádza on sám, bolo podľa jeho slov náročné. Prvou reakciou na útok bolo obrovské vypätie síl a hyperaktivita. Snažil sa zabrániť podobným útokom a prispieť k tomu, aby sa LGBTI+ ľuďom na Slovensku žilo lepšie.
„Bola to snaha ochrániť životy ľudí, ktorých mám rád, a aj môj vlastný. Stálo ma to veľmi veľa úsilia,“ uvádza.
Počas tej cesty si v istom momente, keď trošku spomalil, uvedomil, že táto hyperaktivita je aj autodeštruktívna.
„Boli momenty, keď som sa musel viac pozrieť do svojho vnútra, stíšiť sa a vyrovnať sa so všetkými pocitmi: s obrovským smútkom, so strachom o život, so zúfalstvom aj s pocitom nespravodlivosti. Skúsil som si to v sebe uchopiť a nájsť tempo, ktoré je udržateľné a rešpektujúce k tomu, čo prežívam,“ opisuje.
Po štyroch rokoch cítil, že potrebuje oveľa viac ticha a možnosť stiahnuť sa a uvažovať o tom v súkromí. Preto tento rok v rámci iniciatívy Inakosť pôjdu len položiť kvety k pamätnej tabuli na Zámockej a za Tepláreň chystá diskusiu o tom, kde nájsť silu v ťažkých chvíľach.
Strach a zodpovednosť
Strach bol podľa Samotného jednou z najväčších vecí, s ktorou sa musel vyrovnať a naučiť sa s ňou fungovať. Bol na mieste, pretože išlo o reálne ohrozenie života.
„Keď som odchádzal zo Zámockej, ešte sa nevedelo, kde sa terorista pohybuje a čo bolo jeho cieľom. Hrozba bola veľmi prítomná. Rovnako sa nevedelo, do akej miery bol sám alebo či bol prepojený s ďalšími ľuďmi,“ spomína.
Zároveň cítil prevládajúci pocit zodpovednosti – že to nemôže nechať tak a musí reagovať. Pri každom verejnom vystúpení či medializácii si však uvedomoval, že sa vystavuje riziku.
„Do istej miery to cítim dodnes pri podujatiach, ktoré organizujem. Stále je tam nejaké riziko, no snažím sa robiť všetko pre to, aby som problémom predchádzal – napríklad som neustále v kontakte s políciou,“ uzatvára Roman Samotný.
