Harry Potter nás stále učí poraziť to, čo desí
Dementori sú metaforou na depresiu či veľkú ťažobu.
Nie som si istá, že nový Harry Potter je pre prémiovú streamovaciu platformu komerčná istota, ale tento text nie je o televízii. Môžem len s istotou vyhlásiť, že generácia, ktorú knihy Rowlingovej zasiahli najviac a zmenili ich životy, nové sfilmovanie už teraz bojkotuje. Tridsiatnici sa na sociálnych sieťach predbiehajú v argumentoch, prečo to nepozerať.
Pred dvadsiatimi piatimi rokmi, takto na jeseň, som v kine Baník v Prievidzi spolu s deťmi pozerala film Harry Potter a Kameň mudrcov. Doma na stole ležala knižka. Niekoľko mesiacov predtým som sedávala na detskom ihrisku. Chlapci lozili po preliezkach, my sme sa prizerali a jeden z rodičov – viem, že to bol muž – čítal na lavičke Harryho Pottera. Svet už o Rowlingovej bestselleri vedel a bolo takmer povinnosťou zadovážiť si tú výnimočnú vec. Kúpili sme, prečítala som ju okamžite. Nespomínam si, že by ma prekvapila a nadchla viac ako iné knižky, ani som to nevnímala ako štart éry, vďaka ktorej sa roztrhlo vrece s fantasy. A už vôbec som netušila, že sa začína príbeh o neviditeľnej sile, ktorá zásadne ovplyvní môjho syna a jeho rovesníkov, priateľov a spolužiakov.
Aj neskôr, vo filme, moju pozornosť pútali predovšetkým zaklínadlá a mená profesorov. Keď som potom o niekoľko rokov počúvala tie isté deti už ako tínedžerov, ukázalo sa, že vnímali oveľa viac. Ešte to nevedeli nazvať, ale strany knihy a filmové sekvencie v nich zanechávali zmes zmyslu pre etiku, pre morálku, schopnosť robiť odvážne rozhodnutia a mať výnimočné, silné priateľstvá. Dokázať dožičiť úspech a šťastie iným. Ani vtedy som si ešte neuvedomovala, aký obrovský vplyv tá kniha má.
Syn ju čítal dookola, aj ďalšiu a ďalšiu. Tešilo ma, že číta a to je všetko. Mnohé z detí z nášho dvora nevedeli, kam patria, a odrazu im bolo jasné, že stačí počkať do jedenástich a skúsia to na Rokforte. Hneď v prvej knihe Dumbledore hovorí Harrymu o magickom zrkadle, ktoré ukazuje naše najhlbšie túžby. Vidíte v ňom seba a hneď vedľa to, čo vám najviac chýba. „Takže z toho vyplýva, že mám dosť dobrý život“ – také niečo povedal na margo magického zrkadla môj syn.
Začala som tušiť, že rozumie odkazom nachádzajúcim sa medzi vrstvami. A o čosi neskôr som konečne pochopila, ako silno chlapci z nášho kina a ihriska, z triedy a sídliska, držia spolu. Ako sa podporujú a čelia vlastným smrťožrútom. Chránia sa navzájom a aj vďaka Harrymu sa stali lepšími dospelými.
