Han Kang skúma zraniteľnosť cez stratu hlasu aj zraku
Kým máme všetky zmysly plne funkčné, ani si neuvedomujeme, ako by sa nám zmenil svet, keby sa nám odrazu nejaká schopnosť, ktorú vnímame ako samozrejmú, začala strácať. Prichádzame o kus identity? O kus telesnosti?
Učiteľ gréčtiny, ktorý prežil šestnásť rokov štúdiom v Nemecku, aby sa vrátil do Kórey, nenávratne stráca zrak. Medzi jeho dospelými študentmi je žena, ktorá nemá silu hovoriť, stráca hlas. To sú základné oporné body krehkého intímneho románu Hodiny gréčtiny kórejskej nositeľky Nobelovej ceny za literatúru Han Kang (prel. M. Skáčiková, Ikar 2026).
Hodiny gréčtiny sú románom o zraniteľnosti, o tichu, vnútornom zraku, o jazyku a jeho neprítomnosti.
Rituály každodennosti
Ak sa dáte pozvať do literárneho sveta Han Kang, čaká vás jazyk, ktorému nie je cudzia poetická skratka, úspornosť, veľa nejasného, metaforického a obrazného sveta, v ktorom sa chvíľu cítite ako vo sne alebo ako v meditácii, v ktorej sa ticho zapĺňa hlasmi zvnútra.
Román má aj nemá dej. Keby sme jeho minimalistickú štruktúru mali prerozprávať, hádam by stačilo napísať – dvaja čudáci sa stretli náhodou v škole. On chcel byť užitočný, aj keď už fakticky nevidel, ona hľadala jazyk, ktorým by mohla hovoriť. Spojila ich mŕtva stará gréčtina. Ich stretnutie sa nestalo láskou. Ale intímnosť ich uzavretých svetov ich akosi zblížila, platonicky, v mlčaní, v tieňoch platónskej jaskyne.
A čo sa medzitým stalo? Sledujeme spomienky protagonistov, z ktorých sa útržkovito dozvedáme, čo sú to za ľudia, z akých rodín pochádzajú. Obidvaja majú problém s komunikáciou, cítia sa iní, neprijatí, či skôr nechápajúci dnešný rýchly svet. Sú v ňom cudzincami.
Pri živote ich držia štandardy, rituály, odchody a príchody do vlastných bytíkov, v ktorých žijú minimalistické životy, jeden bez zraku, druhá bez slov. A napriek tomu v jednej chvíli cítia, že ich vnútorné vesmíry pocítili nejakú formu gravitácie, čo ich, prirodzene, rozruší, čo zmení ich ritualizovanú každodennosť a uzavretosť.
Krehkosť
Vzťah medzi dvoma protagonistami – ženou, ktorá stráca hlas, a mužom, ktorý stráca zrak – je krehký, vyplašený ako zablúdené vtáča. Nie je to romantika, nie je to ani klasická psychologická dráma. Je to intimita, ktorá vzniká v priestore medzi dvoma narušenými telami.
Román je presiaknutý synestéziou: zvuk sa mení na farbu, svetlo na dotyk, jazyk na dych. Han Kang pracuje s narušenými zmyslami nie ako metaforou, ale ako nevyhnutným existenciálnym bytím.
Hrdinka nehovorí, ale jej mlčanie má zvuk, hrdina nevidí, ale jeho tma má farbu. Samotný mŕtvy jazyk starovekej gréčtiny je hmatateľný. Štylisticky je román extrémne úsporný, no zároveň nabitý významom. Han Kang používa krátke, presné vety, ktoré pôsobia ako záblesky svetla v tmavej miestnosti. Každá scéna je komponovaná s takmer choreografickou presnosťou – nie je tu nič navyše, nič ornamentálne, nič, čo by rušilo ticho, ktoré je základným tónom knihy.
Napriek tejto úspornosti sa táto próza nedá čítať rýchlo. Je to text, ktorý si vyžaduje spomalenie, sústredenie, ochotu vstúpiť do priestoru, kde sa jazyk rodí z bolesti, ale aj z túžby po spojení. Obaja protagonisti sú hlboko introspektívni, no Han Kang nikdy neupadá do psychologizujúcej rozvláčnosti. Ich vnútorné monológy sú fragmentárne, ich životy si len postupne skladáme do životov, ktoré sa ukazujú ako plné protivenstiev, záhad a nepriateľstva. A nádeje.
Nečakaná blízkosť medzi dvoma ľuďmi vedie k tomu, že jeden sa stáva pre toho druhého jazykom a ten druhý zasa očami. Krásny, krehký a intímny literárny zážitok.
