Historik Roman Mocpajchel: Bitka pri Moháči si zaslúži samostatnú monografiu
Porážkou pri Moháči v auguste 1526 sa skončil stredovek. O priebehu bitky, historickom kontexte aj dôsledkoch pre Slovensko sa zhovárame s Romanom Mocpajchelom, autorom knihy Moháč 1526. Bitka, ktorá zmenila strednú Európu.
Málo monografií o kľúčovej bitke
„Bitka pri Moháči je dobre známa hlavne ako historický medzník, prelomový dátum v našich dejinách, teda nielen slovenských, ale aj stredoeurópskych. Mňa vždy trochu mrzelo, že v slovenskej historickej literatúre nie je samotnej bitke pri Moháči venovaná príliš veľká pozornosť. Tá bitka je vždy spomenutá niekoľkými vetami alebo odsekmi a riešia sa hlavne jej dôsledky,” hovorí historik.
V porovnaní s maďarskou literatúrou je podľa neho pozornosť venovaná Moháču neporovnateľná. „Samotnej bitke pri Moháči nebola až doteraz na Slovensku venovaná žiadna monografia,” dodáva.
Uhorské dejiny sú aj našimi dejinami
Prístup slovenskej spoločnosti k starším uhorským dejinám, ktorých sme boli tisíc rokov integrálnou súčasťou, je podľa Mocpajchela niekedy indiferentný. „Akoby sme ich ani nevnímali aj ako naše dejiny. Toto je aj jedným z dôvodov, prečo vlastne táto kniha vznikla, pretože sú to naše dejiny, úzko a nerozlučne prepojené,” uvádza.
Porovnanie s bitkou pri Bratislave
Za porovnateľne významnú považuje bitku pri Bratislave v roku 907, v ktorej sa prvýkrát spomína názov Bratislavy – Brezalauspurc. „Tá bitka sa v podstate považuje za nepriamy dôkaz konca Veľkomoravskej ríše. Bojovali tu bavorské vojská s maďarskými a Bavori prehrali. Umožnila starým Maďarom, aby sa natrvalo usadili v Karpatskej kotline a postupne si tu vybudovali Uhorské kráľovstvo,” približuje.
Pre Osmanov jedna z mnohých bitiek
Pre Uhorsko bola bitka prelomová, pretože v nej zanikol stredoveký uhorský štát. Z dvanástich uhorských biskupov štrnásti bojovali pri Moháči a siedmi z nich zahynuli, vrátane oboch arcibiskupov. Padli aj stovky šľachticov.
Pre Osmanov tá bitka nebola až taká významná, pretože hneď po nej Uhorsko neobsadili. „Osmanská armáda po víťazstve pri Moháči tiahla na Budín, mesto vyplienili, ale vzápätí sa z Uhorska stiahli. Vyhrali síce bitku, ale prehrali mier, pretože vlastne nemali s kým rokovať o mieri,” vysvetľuje.
Kľúčový prameň: správa biskupa Brodariča
Najdôležitejším prameňom k bitke je podľa Mocpajchela správa biskupa Štefana Brodariča Najpravdivejší príbeh o strete Uhrov so Sulejmanom, cisárom Turkov, ktorej kompletný preklad tvorí hlavnú prílohu knihy. Brodarič bol v tom čase uhorským kancelárom, ako jeden z mála bitku prežil a po niekoľkých rokoch napísal správu určenú predovšetkým zahraničným čitateľom.
„Jeho správa o bitke pri Moháči je považovaná za jedno z najvýznamnejších diel uhorského humanizmu. Je najautentickejším prameňom, pretože bol priamym účastníkom a očitým svedkom,” zdôrazňuje autor.
Stále nie je známy presný počet obetí
Priamo v bitke zahynulo asi 15-tisíc kráľovských vojakov, skoro celá pechota. V prípade osmanských strát sa straty len odhadujú, boli možno desaťnásobne menšie. „Osmani boli naozaj prekvapení a považovali to skôr za úskok alebo uhorskú lesť, preto zostali v bojovej pohotovosti až do noci,” opisuje Mocpajchel.
Výskum stále prebieha, upresňuje sa napríklad miesto bitky. V masových hroboch spájaných s bitkou nie sú priamo obete bitky, ale popravení zajatci. „Uhorské vojsko bolo veľmi rôznorodé, bolo to doslova európske vojsko. Neboli to len Maďari, Slováci, ale aj poľskí žoldnieri, moravskí, českí, nemeckí i talianski,” dodáva.
Ľudovít II. padol na bojisku
Ľudovít II. bol posledný uhorský a český kráľ, ktorý padol na bojisku. Na jeho osobnú ochranu bol vyčlenený malý oddiel, ktorý sa od neho ešte pred bitkou vzdialil a už sa nebol schopný vrátiť. Pri úteku boli pri ňom podľa svedectva jediného preživšieho očitého svedka dvaja muži.
„Jediný, kto to prežil, bol sliezsky šľachtic Ulrich Czettritz, ktorý priniesol správu o smrti kráľa a potom pri neskoršom pátraní aj našiel Ľudovítovo telo,” uzatvára Mocpajchel.
