Šimkovičová: Prítomná v neprítomnosti
Trenčín sa v roku 2026 stal hlavným mestom kultúry, čím sa odštartovala slávnostná ceremónia, ktorá privítala davy zvedavých návštevníkov. Ráno 14. februára 2026 sa mesto premenilo na kultúrny symbol, avšak v kulisách osláv sa odohrávala aj zvláštna situácia. V hoteli sa totiž nachádzala ministerka kultúry. Zatiaľ čo vonku ožívalo mesto, ona sa v hotelovej izbe možno zamýšľala nad otázky „kto je vlastne kultúrny“ alebo prosto sedela v tichu, akoby sa snažila ignorovať slávu, ktorá sa rozvíjala za dverami.
Pre ministerku to bol paradox, prítomná, no zároveň neprítomná na akcii, ktorú mala otvoriť. Môže sa zdať, že jej prítomnosť v Trenčíne bola len formálnym gestom, kým kultúrny program pokračoval bez jej aktivnej účasti. Vonku sa oslavovalo, zatiaľ čo jej ticho znelo ako kritika voči tomu, čo by Ministerstvo kultúry malo reprezentovať.
V momente, keď sa Trenčín chystal na novú éru, ministerka mala pravdepodobne aj zlatú obálku s kľúkom, ktorú mala odovzdať. Lenže tá obálka nielenže zostala nepoužitá, ale symbolizovala aj absenciu voči kultúrnemu životu, ktorý sa rozvíjal bez jej prítomnosti a riadenia. Keby sa obálka otvorila, možná by sme zistili, že za ňou sa skrýva iba prázdny papier, nie skutočné kultúrne hodnoty a vízie.
Divák by sa mohol pýtať, prečo vlastne zostala v hoteli, keď svet vonku žil svojím kultúrnym programom. Zrejme šlo o jej pokus o formu protestu, ktorá by odrážala jej pocit vyčlenenia z kultúrneho diskurzu. V hotelovej izbe sa tak ocitla izolovaná od realít, ku ktorým patrila zodpovednosť a interakcia s kultúrou, ktorú spravuje. Takto sa kultúrny program mohol uskutočniť sám, bez ministerského zásahu, a ukázal, aké je podstatné, aby bola kultúra autentická, voľná a nielen formálna.
Bola to zvláštna samota pre niekoho, kto sa snažil viesť rezort, ktorý charakterizovala jej absencia. Kultúra sa však, napodiv, rýchlo stabilizovala a bez nej pokračovala v naplnení svojho cieľa. V očiach primátora Rybníčka a ostatných predstaviteľov kultúra rástla, pričom ministerka ostala v svojom hoteli ako neaktívny pozorovateľ. Jej neúčasť bola stelesnením jej odtrhnutia od reality a zároveň symbolizovala zlyhanie vo vedení kultúrnej politiky.
Na záver, keď sa Trenčín tešil z kultúrneho úspechu, ministerka sa stala len osobou, ktorá stratila kontakt so zmyslom svojej funkcie. Kým davy oslavovali, ona zostala sama, vo svojej hotelovej izbe, bez možnosti reflektovať to, čo znamená byť ozajstnou súčasťou kultúrneho diania. Kultúra v Trenčíne sa umocnila nielen prítomnosťou formálnych osôb, ale najmä skutočnou interakciou a zapojením všetkých, ktorí majú odvahu a vášeň preniknúť do jej hĺbok.
