Bezradnosť a arogancia v politike Slovenska
Ako sa zdá, krajina sa pomaly prepadá do chaosu a nezodpovednosti, kde politici vykazujú nezriedka skutočne trápnu nekompetentnosť. K tomu prispieva minister vnútra Samuel Migaľ, ktorý si zjavne neuvedomuje, že jeho slová sú kontraproduktívne. Práve takýto postoj vedie k situáciám, kedy Úrad na ochranu oznamovateľov trpí rozhodnutiami, za ktoré nesie zodpovednosť nie jeho vedenie, ale samotná vláda.
Očividne sa nachádzame v dobe, keď sa medzi zasadenými politikmi, akým je aj samotný Michal Bartek, zdvihla vlna arogancie, tej, ktorá sa presadzuje za cenu akéhokoľvek rešpektu voči občanom. Je fascinujúce sledovať, ako sa politici naplno predvádzajú aj s vedomím, že ich správanie môže mať vážne následky. Kým Bartek a ďalší presadzujú absurdné názory, väčšina občanov sa usilovne snaží žiť normálny život, čelí prípadným problémom, akými sú meškanie verejnej dopravy alebo neefektívne služby.
Metafora Slovenska: Stojaci vlak
Slovensko je akoby vlak, ktorý sa zastavil bez zjavného dôvodu. Namiesto pokusu o riešenie problémov sa suspenduje akákoľvek akcia, akoby politiky mali len funkciu „stožiarov”, pričom ich skutočný prínos je minimálny. Cestujúci, ktorí sa nachádzajú vo vnútri, sú nútení čeliť nepredvídateľným situáciám, ako je meškanie, pričom nikto z vládnucich politikov nejaví známky schopnosti prevziat zodpovednosť za situáciu.
Úrad na ochranu oznamovateľov: Politické zneužitie?
Fakt, že Ministerstvo vnútra sa rozhodlo pre rušenie Úradu na ochranu oznamovateľov, len podčiarkuje filozofiu, ktorá v súčasnej vláde prevláda. Je to nezmyselné a nepochopiteľné gesto, ktoré ukazuje na fakt, že politici radšej obhajujú vlastné záujmy, než aby chránili tých, ktorí by mohli mať odvahu ozvať sa proti nepravostiam. Na obzore sa črtajú politické prehry, no nie všetci to vidia takto. Niektorí jedinci vnímajú politické prehry ako osobné výhry, pričom na dobu takúto zbytočnú a prázdnu snahu nikto neodpúšťa.
Bezohľadnosť a nekompetentnosť
Nezriedka je situácia na miestnej politickej scéne neuveriteľne deštruktívna. Na jednej strane politici ako Bartek majú tendenciu vyjadrovať sa bez hlubších úvah, ich postojačnosť nepozná hraníc. Na strane druhej sa nachádzajú iní členovia vlády, ktorí síce majú názory, no ich relevancia je absolútne nulová. Takáto bludná situácia vytvára predpoklad pre nedôveru v štát a jeho inštitúcie.
Rokovania, ktoré sú naplánované, zriedka vedú k skutočným zmenám. Skôr sa zdá, že politická hra sa sústreďuje viac na obranu vlastných pozícií než na otvorené konfrontovanie problémov, ktorým Slovensko čelí. Takto sa Slovensko dostáva do bodu, kedy sa aj jednoduchý občiansky život stáva ťažkým bremenom.
Príčina úpadku politického diskurzu
Dôvodom pretrvávajúcej arogancie a nevkusu je aj fakt, že niektorí politici sú presadzovaní systémom, ktorý potláča akúkoľvek kritiku. Hovoríme o kultúre, v ktorej sú diskuze nahradené urážkami a hlbokou neúctou. Kto a koho by mohli títo politici presviedčať o svojich kvalitách? Vidíme, že v praxi prijímané rozhodnutia majú katastrofálne dôsledky a mesto, ktoré by malo byť symbolom pokroku, sa stáva miestom nezmyselných bojov a rozporov.
Čo by sme mali urobiť inak? Je potrebné, aby sa zapojili všetci občania, aby prehovorili, aby sa prehlbovali diskusie a vyžadovali zmeny. Pokiaľ si nevytvoríme kultúru otvorenej komunikácie a demokratických hodnôt, zaslúžene doplatíme na vznikajúcu aroganciu a nekompetentnosť našich politikov.
Zdroj: www.sme.sk/komentare/c/ta-vasa-rozdrapenost-je-nechutna-a-raz-na-nu-doplatite-pise-samo-marec


