Krajina, kde už predvčerom bolo neskoro
Človek cestuje zo Starej Ľubovne a zistí, že Slovensko vyzerá ako niečo, čo tu niekto zabudol v daždi. Alebo ako niečo, čo bolo zverené do rúk ľuďom, ktorí si mýlia správu vecí verejných s demoláciou.
Hovorievalo sa, a trochu to tak aj bolo, že kultúra je základom štátu. Pozorujúc však toto bizarné slovenské ľudové laboratórium, musí premáhať príčetného našinca takmer estetická zúrivosť.
Tretotriedna televízna redaktorka, ktorá akýmsi politickým omylom zasadla na ministerské kreslo, s gráciou parného valca najskôr zdemolovala kultúrne inštitúcie, čo je výkon hodný antickej tragédie, akurát bez katarzie. Zdá sa však, že žijeme v krajine nekonečných možností a nedostatku súdnosti. Z demolátorky kultúry sa stala vicepremiérka, a akoby v rámci nejakého zvráteného surrealistického žartu, najnovšie sa uvažuje aj o ministerstve životného prostredia.
Zveriť prírodu niekomu, kto predtým úspešne zmenil kultúru v krajine na spálenisko, si vyžaduje zmysel pre absurdné divadlo. Čo bude ďalej? Vlci budú riadiť salaše? Zdá sa, že vnútornou politikou tohto štátu je schopnosť kumulovať funkcie s ľahkosťou, s akou trebárs dieťa zbiera kamene niekde na dvore.
Možno by bolo lepšie, keby pán premiér volant pustil z rúk. Keby túto vlasť nechal ísť samospádom. Prírodné zákony sú predsa len o niečo predvídateľnejšie ako nápady vládnej garnitúry, počnúc prezidentom a končiac asi upratovačkami v parlamente.
Pán premiér, nejeden Slováčisko sa pri pohľade na tie zdemolované polia, schátrané pamiatky a unavené tváre ľudí mimovoľne pýta: Čo ste to vlastne urobili? Ale otázka je to naivná. Vy ste neurobili nič nezvyčajné. Len ste aplikovali pravdu, že moc nepotrebuje rozumieť tomu, čo riadi. Stačí, ak to vlastní.
Ľudia toť v Pezinku stoja deň čo deň na peróne a tešia sa, ak sa zmestia, do vlaku a odídu do roboty. A nielen v Pezinku. Za oknom sa odvíja film. Žánrovo ide o postapokalyptickú selanku. Krajina, ktorá vyzerá tak unavene, akoby ju celú noc niekto ťahal za vlasy po blate a ráno jej namiesto ospravedlnenia podal do ruky štátnu vlajku.
Demolácia kultúry je namáhavá práca. Nie je to len tak, prísť, škrtnúť perom, zavrieť inštitúcie, vyhlásiť divadelníkov za nepriateľov štátu a urobiť z národného dedičstva pobočku pre vlastné mindráky. To si vyžaduje talent. Systematickosť.
Každá cesta naprieč Slovenskom je fascinujúca štúdia o tom, koľko toho jedna krajina dokáže uniesť bez toho, aby sa prepadla do stredu Zeme. Vlak prechádza dedinami, ktoré vyzerajú, akoby tam život zastal niekde v 70. rokoch a zabudol tam zopár starých ľudí, troch túlavých psov a bilbordy s tvárami tých, čo im sľubujú svetlú budúcnosť.
Toto je chudoba, ktorá nekričí. Len tak ticho, vytrvalo smrdí lacným tabakom a vlhne. Do tejto reality prichádza správa, že tá istá dáma, ktorá ešte včera čistila galérie od dekadentného umenia, možno bude bdieť nad čistotou našich vôd a lesov. Človeku sa žiada smiať, ale smiech je v strednej Európe nebezpečný.
Lesy na severe sú vysekané s takou krutosťou, až to vyzerá, že nová ministerka životného prostredia začala s výkonom funkcie už v predstihu a s motorovou pílou v ruke. Polia zarastené burinou, fabriky sú buď zatvorené, alebo prerobené na logistické parky, kde unavení ľudia za minimálnu mzdu prekladajú škatule z jedného kamióna do druhého.
Urobili ste z vládnutia frašku, v ktorej diváci nielenže platia vstupné, ale na konci ich ešte aj zbijú palicami. Vzali ste krajinu, ktorá mala potenciál byť niečím viac než len montážnou halou a lacnou nocľahárňou, a premenili ste ju na svoje súkromné ihrisko. Pohľad zo Starej Ľubovne smerom na západ je pohľadom na územie, kde sa experimentuje s ľudskou trpezlivosťou. A výsledok experimentu je jasný: trpezlivosť je nekonečná, krajina je zdemolovaná a vy spokojní.


