Izraelské voľby v zajatí krajnej pravice
Izraelčania hlasovali a rozhodli. Výsledok je takmer dokonalou metaforou súčasnej krízy izraelskej politiky. Ani jeden z táborov nedosiahol 61 kresiel, nutných na dosiahnutie vládnej väčšiny.
Izrael, ktorý sa po 7. októbri 2023 domáhal politickej zodpovednosti, sa ocitol v patovej situácii. Lenže tá je pre Netanjahua vždy lepšia než porážka. Izraelská politika už nie je o klasickom ideovo-programovom ukotvení. Je o tom, či Netanyahu prežije, alebo bude (od)súdený. Jeho koalícia sa stavia do pozície jedinej schopnej viesť vojnu s kýmkoľvek a udržiavať partnerstvo s Trumpom. Opozícia ho označuje za architekta zlyhania zo 7. októbra, systematickej polarizácie spoločnosti a preferencie jeho politického prežitia pred záujmami štátu.
Netanyahu „vyhral tým, že neprehral“. Je lídrom najsilnejšej strany, lenže stratil väčšinu. Eisenkot, bývalý náčelník generálneho štábu, postavil kampaň na zmene. Alternatíve, ktorá nahradí konfrontačnú politiku. Výsledok však ukazuje, že izraelská spoločnosť je hlboko rozdelená. Jedna časť chce zúčtovanie, druhá pokračovanie v boji, veriac, že Bibi to dokáže.
Izraelský volebný systém je extrémne proporčný: jeden celoštátny obvod, uzavreté listiny, kvórum iba 3,25 percenta. Výsledkom je, že Izrael je síce jednou z najčistejších foriem pomerného zastúpenia, zároveň však jednou z najmenej stabilných foriem. Príčinou je prítomnosť veľkého množstva strán a politického extrému. Fragmentácia je permanentná, koalície nevyhnutné a nestabilné, a bloky nevznikajú z ideologickej blízkosti. Neustále vznikajú nové strany, ktoré môžu rozhodnúť o rozdelení mandátov, a systém podporuje polarizáciu.
Netanyahuov blok (nateraz) spojil sekulárnych nacionalistov, strany náboženského fundamentalizmu a extrémnu pravicu. Opozičný blok zas spája centristov, liberálov a sekulárnych nacionalistov, ktorých primárnou agendou je byť proti Netanyahuovi. Arabské strany stoja mimo tohto súperenia, hoci ich prítomnosť je kľúčovým faktorom politického zápasu. Štát, ktorý sa pyšní tým, že je jedinou demokraciou v regióne, má arabskú menšinu tvoriacu viac než pätinu populácie, no sionistické strany ju vylučujú z reálneho podielu na moci.
Nacionalizmus je podstatou izraelskej politiky. Na jednej strane Likud, národno-populistická strana, stojaca na pomedzí národno-socialistického Smeru a nacionalistickej krajnej pravice so silným proamerickým akcentom, a na druhej strane Yashar, pokus o liberálnu „štátotvornú“ nacionalistickú stranu s prioritami: bezpečnosť a zodpovednosť. Voľby nepriniesli očistu systému od extrému ani jasný mandát.
