Dlažobné kocky a policajné násilie. Protesty v Albánsku sa zmenili na násilnú študentskú revoltu
Akademický rok sa iba začal, no študenti v Albánsku do lavíc nezasadli. Centrum Tirany už druhý týždeň pripomína bojovú zónu. Protesty, ktoré sa začali v máji ako „plameniaková revolúcia“ proti odpredaju chránenej prírodnej rezervácie s plameniakmi ultrabohatým investorom, po mesiacoch ochabnutia eskalovali na intenzívnu a násilnú študentskú revoltu.
Následky vzbury proti 13-ročnej vláde socialistu Ediho Ramu, korupčným škandálom, vysokej inflácii a rastúcim nákladom na život vidieť na každom rohu Tirany. Poškodené sú vládne budovy, bankomaty aj okná bánk, v uliciach stoja barikády lemované zapálenými smetnými košmi. Demonštranti hádžu dlažobné kocky a zápalné fľaše na ozbrojené policajné jednotky, tie odpovedajú vodnými delami, slzotvorným plynom a gumovými projektilmi.
Študenti vysokých škôl vyhlásili štrajk a odmietli sa vrátiť do prednáškových lavíc. Protestujú proti nekvalitným školám za príliš drahé školné, nedostupnosti bývania a nedostatku práce pre mladých. Po prvom protestnom dni, keď demonštranti obhadzovali budovu ministerstva školstva kameňmi a vajcami, začali poriadkové sily používať vodné delo a slzotvorný plyn. Odvtedy sú zásahy polície podľa protestujúcich čoraz brutálnejšie.
K študentom sa v uliciach pridali aj učitelia. „Sme tu, aby sme podporili našich študentov. Toto je štrajk za ich práva. Za odstúpenie vlády, pretože neplní ich požiadavky,“ povedal 56-ročný profesor Sandër Kovaçi z Fakulty matematických vied a inžinierstva, ktorý je aj lídrom učiteľských odborov. Podľa neho polícia prekročila všetky zákonné hranice: „Policajné násilie je veľmi intenzívne a namierené proti ľudským právam aj proti ústave. Sú to naše deti, naši študenti.“
Premiér Rama obviňuje z podpory vzbury zahraničných aktérov a za krízou vidí Rusko, Irán či hnutie Antifa. Protestujúci tieto obvinenia označujú za nepravdivé. „Tu stoja albánski občania proti jeho skorumpovanej vláde, vláde prepojenej s organizovaným zločinom,“ dodal Kovaçi.
Devätnásťročný študent elektroinžinierstva Visar bojkotuje výučbu už niekoľko dní. „Ľudia nesedia na prednáškach a neštudujú preto, aby boli tu vonku a pomohli zvyšovať silu nášho hlasu,“ vysvetlil. Na adresu násilností z davu povedal: „Veď sme sa im dlho snažili vyhnúť, protestovali sme viac než sto dní.“
Na protesty chodí takmer každý deň aj 45-ročná farmaceutka a matka troch synov Elda Hysi. „Som matka, takže jednoznačne podporujem profesorov aj študentov a som úplne proti násiliu páchanému na študentoch a deťoch. Policajti sú tu predsa na to, aby nás chránili, nie bili,“ povedala.
Pred sídlom premiéra rozložili červeno-čierne stoličky s albánskym orlom a nápisom dialóg, ktoré nechal pripraviť premiér. Keď na miesto prišli tisíce ľudí, Rama tam nebol a pred stoličky nastúpila polícia. Protestujúci stoličky obracali a ničili ako symbolické odmietnutie výzvy na dialóg.
Pred zničeným ministerstvom školstva čakali na študentov vodné delá. Mladí ľudia na ťažkoodencov hádzali zabalené croissanty a sladkosti, časť z nich však do vybitých okien ministerstva hádzala aj dlažobné kocky. Polícia následne spustila prúdy vody a slzotvorný plyn a vytlačila ľudí z ulíc pri Skanderbegovom námestí.
Večer davy opäť zaplavili ulice, stavali barikády a zapaľovali smetné koše. Poriadkové sily naháňali a odvádzali mladých ľudí, ťažkoodenci boli ozbrojení puškami so slzotvorným plynom, svetlicami a gumovými projektilmi. Ani dvíhanie rúk na znak pokoja políciu neobmäkčilo a na ľudí pustila silný prúd vody. Podľa miestnych médií polícia v tú noc zrejme použila aj gumové projektily a niektorí ľudia skončili v nemocnici.
Zraneným pomáhajú dobrovoľní zdravotníci, ktorých je v uliciach Tirany podľa ich vlastných slov asi šesť desiatok. „Poskytujeme ľuďom prvú pomoc a snažíme sa ich chrániť pred účinkami plynu a pred akýmkoľvek zranením, ktoré môžu utrpieť. Ľudia vracajú, majú bolesti, slzia im oči, dusia sa, je im nevoľno,“ opísala svoju prácu 24-ročná dobrovoľníčka. Zranených bolo podľa dostupných informácií niekoľko stoviek, medzi nimi aj policajti. Protestujúcich neposielajú do štátnych nemocníc, pretože sa obávajú, že by tam mohli byť zatknutí.
Študentské štrajky a protesty sa rozšírili aj do ďalších miest, napríklad do prímorského Durrësu, do Vlorë, Skadaru či do údolia Albánskych Álp.
