Milníky zo sexu nikto nechce
Prostitúcia na Slovensku z pohľadu štátu a daní stále neexistuje. Nachádza sa v legislatívnom vákuu, v ktorom sa točia desiatky miliónov eur. No aj keď už nemá podobu pouličných „šľapiek“, pasákov a mafiou ovládaných klubov, naďalej v nej vládne a bude vládnuť „keš“.
Podľa prepočtov, ktoré vychádzajú z dát susedného Česka, môže objem trhu s prostitúciou na Slovensku dosahovať zhruba 150 miliónov eur ročne. Na daniach a odvodoch by z nej mohol štát vyzbierať zhruba 30 miliónov eur ročne.
Toľko teória. V praxi s možnosťou, že napríklad v rámci konsolidácie oznámi minister financií zdanenie prostitúcie, nerátajme. Hoci predaj sexuálnych služieb u nás nie je trestný, štát mu nedáva žiadny legálny status. Živnostenský zákon túto činnosť nepozná a slovenské právo ju pre rozpor s dobrými mravmi neakceptuje ako legitímny predmet podnikania. Na druhej strane zákon o dani z príjmov si z morálky ťažkú hlavu nerobí – akýkoľvek príjem káže zdaniť. V praxi to znamená plnú daňovú povinnosť na papieri a nulovú vymožiteľnosť v realite.
Trh sa pritom dávno transformoval. Z ulíc a klubov sa presunul na priváty, stretnutia sa dohadujú v digitálnom priestore. A takmer výlučne na jedinom mieste.
Inzerovanie sexuálnych služieb v podstate ovládla slovenská firma stojaca za portálom Amaterky.sk. S minimálnymi nákladmi dosahuje enormnú ziskovú maržu v desiatkach percent. V tomto ukazovateli patrí medzi top firmy na Slovensku. Pozreli sme sa na ňu bližšie a zrejme neprekvapí, že majitelia veľmi zhovorčiví neboli. Z predaja inzertného priestoru profituje oficiálne a masívne, zatiaľ čo samotný výkon sexuálnych služieb zostáva skrytý vo svete hotovostných transakcií bez stopy.
Ponúka sa logická otázka: Prečo tento trh jednoducho nezregulujeme po vzore viacerých západných krajín, kde majú sexuálne pracovníčky štandardný podnikateľský režim či dokonca pracovné zmluvy? Zrejme aj preto, že na akože konzervatívnom Slovensku je to oblasť, pred ktorou sa zatvárajú oči a neexistuje.
A aj keď sa na problém pozrieme optikou samotných aktérov trhu, predstava o vystúpení zo sivej zóny dostáva vážne trhliny. Bolo by to naozaj to, čo by sexuálne pracovníčky, nebodaj ich klienti, privítali?
Pre zákazníkov je prioritou diskrétnosť. Zadokumentované platby kartou, ktoré by zanechali digitálnu stopu na bankových výpisoch, by nepochybne mnohým prekážali. Svoje návštevy chcú utajiť a hotovosť je garanciou anonymity.
Na druhej strane stoja samotné spoločníčky. Ako tvrdí jedna z nich, ktorú sme v titulkovej téme októbrového INDEXU oslovili a ktorá si eskortom privyrába k bežnej práci v administratíve, spalo by sa jej vraj pokojnejšie, ak by malo jej „podnikanie“ jasný legislatívny rámec. Ako hovorí, bolo by lepšie, keby štát túto činnosť legalizoval podobne ako príjmy z platforiem typu OnlyFans. No jedným dychom dodáva kľúčovú prekážku: „Na túto prácu sa v spoločnosti stále nazerá ako na niečo zlé. Nie je to nič, čím by sa mal človek chváliť.“
Pre mnohé ženy, či už ide o študentky, slobodné matky, alebo ženy zo sociálne slabších skupín, je poskytovanie týchto služieb len etapou života. Predstava, že by museli figurovať v akomkoľvek oficiálnom štátnom registri s hrozbou, že budú natrvalo byrokraticky spájané s týmto najstarším remeslom, je pre ne odstrašujúca.
Na jednej strane tak máme veľkú, neregulovanú sivú zónu, v ktorej unikajú milióny štátu, no mimoriadne na nej profituje firma, ktorej sa podarilo dokonale ovládnuť trh. Na strane druhej stojí strach z verejného odsúdenia a straty anonymity. A kým bude vyhrávať nad ochotou spoločnosti akceptovať realitu, „doba kešu“ a s ňou aj miliónové daňové úniky z tohto biznisu ostanú tolerovanou súčasťou našej ekonomiky.
