Vzbura, akú majú radi
V krajine, kde bandy rabujú a polícia vystreľuje oči študentkám, nie je niečo v poriadku.
Autor je teológ a publicista. My, zvyknutí nechať sa napomínať ešte aj opozičnými moderátormi mítingov – „nekrič Gašpar do basy“ a „nekrič Fico do basy“ –, vycvičení na akúsi letargickú a neškodnú podobu nie odporu, ale len takého letmého nesúhlasu, ktorý ak sa opakuje tri-štyri týždne po sebe, tak sa už ľutujeme a píšeme a hovoríme, akí sme z toho frustrovaní a vyčerpaní. Len si ani sekundu nesmieme spomenúť na ukrajinských vojakov a vojačky v zákopoch, lebo by sme sa museli hanbiť a zamyslieť sa, čo je vlastne také únavné a frustrujúce na hodinovom postávaní pod núdznou tribúnou, z ktorej len málokedy zaznie niečo mobilizujúce a nádejné, sa takto naladení odrazu pohoršujeme, ako môže vyzerať naozajstná vzbura.
Neznamená to, že Bratislavu a Košice majú zničiť pouličné bandy, ale predsa len si treba priznať, že zatiaľ čo tlak slovenskej ulice je nulový, bezcieľny a nudný, tlak francúzskej ulice aj s jej dramatickými sklonmi k deštrukcii a nihilizmu je vysoko účinný.
Deň po protestoch, ktorých časť sa premenila na rabovanie, upratovali susedia Námestia republiky okolie monumentu Bastily a hádali sa. Hádali sa, aká miera násilia je prípustná, kto má vlastne zabezpečiť poriadok, či to má byť polícia, ktorá 17-ročnej stredoškoláčke v Mulhouse spôsobila stratu ľavého oka, alebo polícia, ktorá omračujúcim granátom odtrhla ruku inému študentovi.
Alebo to majú byť obchodníci v Lyone, ktorí vytvorili domobranu a strážia drobné obchody – nie symboly turbokapitalizmu a nie symboly neoliberalizmu, ako ich zvyknú pomenúvať trockistické a maoistické sekty, ale drobné prevádzky, železiarstva, predajne telefonického príslušenstva, turistického oblečenia, malé rodinné prevádzky, ktoré sa stali obeťou tzv. protikapitalistickej ľavice.
Kto má strážiť mestá v krajine, kde mestské zastupiteľstvo v Marseille v minulosti opakovane žiadalo rozmiestnenie armády na severe mesta, ktorý sa stal jedným z centrálnych európskych uzlov distribúcie a prekládky drog, kde sa stretávajú námorné cesty z Kolumbie a Venezuely s kokaínom, marocké hašišové cesty na rýchlych člnoch a afganský heroín?
Kto má strážiť školy, koncerty, kostoly, synagógy pred islamistami, komunistov pred fašistami a fašistov pred Antifou, keď sa zdá – ako v románe Normana Mailera o jeho oslobodení –, že Paríž horí? Školské orchestre, zablokované školy, pouličné bandy casseurs, degenerovaná verzia staršieho hnutia, ktoré rozbíjalo iba banky, a islamisti a herci a komunisti a identitárni fašisti hliadkujúci v normandských mestách. Scény z Očisty, scény z Nenávisti a zo severných predmestí Marseille. A žlté vesty, revitalizované hnutie hnevu na kruhových objazdoch, v ktorom sa už počas jeho prvej vzbury objavovali ruské vlajky.
Convergence des luttes
To, že sú všetci spolu proti sebe s políciou, ktorá nie je schopná obnoviť poriadok, a tak sa utieka k vyostrovaniu situácie, sa volá v jazyku historickej francúzskej vzbury convergence des luttes.
Odbory sú so študentmi, farmári sú s nimi, umelecká scéna rovnako. Zvezú sa islamisti a casseurs – voľakedy rozbíjali výklady finančného kapitalizmu, dnes kradnú kartičky Pokémon. Pod pazuchou skejty, v rukách stovky balíčkov Pokémon, ukradnuté bagety a Oranginy, kolobežky a krmivo pre mačky, tričká Lacoste z pravých obchodov Lacoste aj fejky z neoriginálnych obchodov Lacoste.
Convergence je moment, keď sa v prípade dlhého tlaku mení spoločnosť. Inými slovami, herci a herečky z Comédie-Française vystúpia proti prepúšťaniu vo veľkých firmách a na oplátku ich podporia gazdovia z Corrèze.
Ľudia si kryjú chrbát bez ohľadu na postavenie a prácu. Jazyk francúzskej vzbury má presný kánon: nebojuje sa ani o vyhlásenie kalifátu, ani o pričlenenie krajiny k Rusku, ani o komunistický prevrat. Robia to takto, od roku 1789 to majú radi, aj keď to často nikam nevedie.
