Poučenie z Tarabu II.
Politické závery z druhej úspešne vyslovenej nedôvery v Národnej rade opäť raz ukazujú na zlomyseľnosť, slaboduchosť a kontraproduktivitu slovenskej politickej debaty.
V situácii, keď z Tarabovho pozadia ešte trčí Dankova topánka, je maľovanie preďalekej budúcnosti typu „PS bude prispievať k destabilizácii vlastnej koalície radikálne kultúrnou agendou“ predovšetkým tu a teraz vrcholne neprípadné, ale všeobecne aj nesmierne hlúpe.
Čo je horšie, vytváranie virtuálnej spornosti je vlastne podporou zlého scenára, že tarabovská epizóda prispeje k predĺženiu éry Roberta Fica.
Navzdory septembrovému Ipsosu, Focusu, Medianu, ktoré fandia opozícii, špekulácie o budúcich konfliktoch nielenže odpútavajú pozornosť, ale predovšetkým zvyšujú politickú váhu podružností, popri ktorých sa strácajú zásadné hodnotové odlišnosti, čo oddeľujú strany demokratickej zmeny od Fica IV. Pričom uponáhľanosť špekulatívnych úvah musí chápať každý, kto ešte pamätá raketové vzostupy Matoviča z posledného týždňa kampane 2020 či Pellegriniho medzi prvým a druhým prezidentským kolom.
Stačí počúvať Tarabu, aby bolo zrejmé, že v otázke vlastníctva moci nenesie jeho pád zmenu v zmysle toľko prežúvaného „oslabenia Fica“. Odkiaľ by sa to oslabenie vzalo? Kde je, v čom? Aj keby Taraba pripravil vládu o hlasy pre zákony – ale nepripraví, resp. pripraví málo – najpodstatnejšie je, že nechá dovládnuť Fica IV až do konca dní. Dovládnutie je čisto mocenskou optikou najkritickejšia skutočnosť z dôvodu, že do kampane, v ktorej je Fico motivovaný ako nikdy – pozri Orbána a Maďarsko – si Smer udrží všetky výhody a privilégia, ktoré zakladá držba exekutívnych štátnych funkcií. Klasicky trebárs výjazdové zasadania vlády, kde masívne rozdávanie peňazí samosprávam obcí, miest i voličom robí voľby nerovnými. A to ešte predtým, než totálne nasadenie, angažmán Fica v kampani môžu sledovať takpovediac 24/7 vlastnými očami všetci, ktorí hovoria o jeho oslabení.
Prípad Taraba by mohol, presnejšie mal byť niečím ako zvonením do posledného kola príprav na najvyhrotenejšiu, najšpinavšiu a najnepredvídateľnejšiu kampaň všetkých slovenských čias. A to ešte s najvyšším bankom, o aký sa v slovenských volebných kampaniach hralo.
Avšak namiesto stratégií atmosféru kontaminujú fantazmagórie, akože – čujte, čujte – ak po Ficovi príde Šimečka, „po ďalších voľbách bude premiérom Milan Uhrík“. Panebože, čo je to za Nostradama? Neuveriteľný myšlienkový pochod sledovaný batériou nepodložeností typu „presadzovanie agendy progresívnej ľavice bude destabilizovať budúcu koalíciu“ zakladá dôvodné podozrenie, že z (údajného) Tarabovho politického hrobu sa ktosi odpichuje k návratu k vedomému rozbíjaniu formálne stále ani nejestvujúceho antificovského bloku.
Pôsobí to o to vážnejšie, že nosičmi alternatívy („alternatívy“) „aj Fico /Smer/ je človek“ či absurdnej otázky „je väčšie zlo Šimečka alebo Fico?“ nie sú iba „karasovské“ prúdy v KDH, ale i umiernené pravostredové stavy. V prostredí ktorých – a to je nepríjemné prekvapenie – neexistuje stopercentné stotožnenie s krédom, že prioritou priorít, čiže tým najvyšším bankom, o ktorý sa už hrá, je udržanie geopoliticko-bezpečnostnej identity Slovenska.
