Smrť za katedrou: Internetový krikľúň má väčšiu váhu ako človek, ktorý učí deti
Za katedrou zomrela pani učiteľka. Zabil ju žiak. Cynický človek by povedal, že pedagogický proces je dotiahnutý do absolútneho a definitívneho konca.
Slovenské školstvo pripomína unavený byrokratický skanzen, kde sa pedagogika topí v mori nezmyselných tabuliek, chýbajúcich alebo dotrhaných učebníc a finančnej podvýživy. Hovoríme tomu „reforma”, no v skutočnosti ide o vykazovanie činností, pričom sa z učiteľa stal unavený, zle platený hromozvod pre všetko, čo sa v tejto krajine nepodarilo.
Najtragickejším rozmerom tohto rozkladu je fatálna absencia akejkoľvek psychologickej a systémovej podpory pre tých, ktorí stoja v prvej línii. Štát od učiteľov vyžaduje moderné zázraky a zvládanie čoraz hlbších spoločenských kríz, no ako protihodnotu im ponúka spoločenskú degradáciu a almužnu, ktorá sotva pokrýva základné životné náklady. Učiteľ je v slovenskej realite hodený do arény osamotený. Táto chladná inštitucionálna necitlivosť premieňa školy na toxické prostredie, kde sa každé volanie o pomoc ignoruje až do momentu, kým nie je neskoro.
Kým nešťastná žena žila, bola pre úrady len akýmsi premenlivým číslom v kolónke mzdových nákladov, položkou, ktorú treba priebežne krátiť, kontrolovať a metodicky zaťažovať novými smernicami o správnom postupe pri všetkom možnom, okrem života. Ešte aj po jej smrti minister vraví o tom, ako pani riaditeľka postupovala v súlade s predpismi.
Kde tuhne skutočná krv
A zatiaľ čo na chodbách, kde by mal voňať chlieb s maslom a krieda, tuhne skutočná krv, v prítmí digitálneho azylu sa prebúdza iný druh slovenskej výnimočnosti.
Na scénu vstupuje Daniel Bombic. Muž, ktorý dokázal zo suterénu internetu vybudovať politický salón a vybudovať si na slovenskej hlúposti živnosť. Koho už dnes zaujíma nejaká učiteľka, pýta sa. Unavená žena, čo padla za katedrou.
Smrť človeka sa scvrkla na nepodstatný detail, na otravný šum v pozadí, ktorý na chvíľu zatienil obvyklý repertoár jeho nenávisti a komplexov. Ukážka mentality, keď človek zachytí, že z piety sa nedajú vyžmýkať lajky, ba nemôže slúžiť ani ako ďalšie palivo pre vlnu hnevu oddaného publika. Smrť človeka bagatelizoval na úroveň drobnej prevádzkovej nehody, na akési nečakané okienko v rozvrhu, ktoré treba rýchlo vyplniť vlastným krikom.
Lenže to, čo je na tomto veľmi slovenské a obludné, nie je Bombic. Internet znesie akúkoľvek figúru. Obludný je tichý, takmer rodinný konsenzus, s akým ho toleruje politická elita. Ministri a podpredsedovia, ktorí legitimizovali jeho vulgárnu nenávisť výmenou za priazeň radikalizovaného publika.
Najsmutnejšia pointa
Aj nezainteresovanému divákovi Bombicovho videa dôjde, že internetový krikľúň má väčšiu váhu, väčšie publikum a nepochybne aj lepšie spoločenské postavenie ako človek, ktorý trpezlivo, deň za dňom, učí deti, že v slove „zlyhanie” sa píše ypsilon. A to je asi tá najostrejšia, najsmutnejšia pointa, akú sme o sebe schopní napísať.
Aká budúcnosť vzniká v laboratóriu, kde sa autorita systematicky likviduje na oltári digitálneho potlesku? Vzdelanie nie je mechanický prenos informácií zo zošita do hlavy, hoci tak si to asi ministri predstavujú a kreslia do grafov, je to v prvom rade dohoda medzi generáciami o tom, na čom nám záleží, čo považujeme za pravdu a čo za lož. Spoločenská zmluva o úcte.
Moment, keď učiteľ prestáva byť nositeľom rešpektu a stáva sa len poskytovateľom služieb, ktorého môže prefackať prvý urazený rodič a zosmiešniť prvý internetový hoaxer, je momentom, keď táto zmluva definitívne vypršala.
Vychovávame generáciu v presvedčení, že pravdu má ten, kto kričí najhlasnejšie. Že múdrosť sa nemeria rokmi štúdia a hĺbkou premýšľania, ale počtom zobrazení. Dieťa, ktoré vidí ministra, ako sa líška vulgárnemu extrémistovi, a zároveň svoju učiteľku, ako sa psychicky rúca pod ťarchou byrokracie a finančného poníženia, alebo ju zabije jeho spolužiak na chodbe, dostáva tú najstrašnejšiu lekciu do života. Učí sa, že poctivosť, tichá práca a služba blížnemu sú len pre hlupákov. Že skutočným víťazom je cynik.
Budúcnosť, ktorú takto zakladáme, nebude patriť mysliteľom, vedcom ani umelcom. Bude patriť publiku dezinformátorov, armáde pritakávačov a ľuďom, ktorí už nebudú vedieť rozlíšiť tragédiu od dobrej digitálnej zábavy. Smrť učiteľky je predobrazom smrti našej vlastnej kultúrnosti. Systém ju neubránil, moc ju predala za pár percent popularity a dezinformačná scéna z nej urobila grotesku. Zostalo len ticho v triede, ktoré by nás malo všetkých pobudiť zo spánku.
