Úchylne dotované fosílie
Je veľa vecí, ktoré hlava neberie, avšak ozaj mimoriadny tlak na závity vyvíja poplach s cenami pohonných látok. Znižovanie spotrebných daní, DPH, stropovanie marží i cien rovno na benzínkach, sektorové dane (vynechalo sa niečo?), čo všetko Európa skúša, je podpora fosílnych palív, čiže nepriateľa úhlavnejšieho než Rusko.
Filozofiou emisných povoleniek je zvyšovanie ceny, aby klesala spotreba energií. A teraz pozor: tí istí zástancovia ETS II (Emissions trading system), ktorí vedú s kritikmi Green dealu nekompromisnú bitku o spoplatnenie dopravy a nehnuteľností, čiže presadzujú významné zdraženie energií pre domácnosti, na druhej strane navrhujú zlacnenie benzínu a nafty. Prípadne mlčia, keď sa iní politici predbiehajú v navrhovaní opatrení, ktoré zjednodušujú dostupnosť fosílií.
Pri všeobecnom rozšírení populizmu niet najmenšej záruky, že až kríza pominie, dane a marže sa vrátia späť. Netreba ani klimatickú doktrínu, žiadny Green deal, aby sme dotovanie nafty a benzínu vnímali ako úchylku, keďže podporuje masívne plytvanie a zabíja v ľuďoch motiváciu šetriť.
Blízko k úchylnosti má aj reflex (nič lepšie, racionálnejšie to nie je), že dotáciu štátu potrebuje sociálna skupina, ktorá už len tým, že vlastní vehikel s motorom – alebo viac vehiklov (čoraz viac domácností) – nepatrí do vrstvy „potrebných“, „odkázaných“. Péter Magyar dáva rovno hotovosť (!) 5000 forintov. Neviete, kde zostali všetci tí európski experti a politici, ktorí pri hľadaní racionálnejšej sociálnej politiky prisahali na adresnosť?
Brent dnes plaší Európu a svet cenou mierne nad sto USD. Ak rozšírime horizont k Hormuzu, Hútiom, na Trumpa, Putina atď., nielenže niet záruky, že trebárs hneď po „midterms“ cena nevyskočí na 120, ale 110-120-130 a tak ďalej sa zdá byť vôbec najpravdepodobnejší scenár. A keď sa ukáže (dúfajme, že nie), že je nad kapacitu Spojených štátov chrániť námorné trasy a distribučné reťazce po celej zemeguli, tí senzitívnejší môžu v kostiach cítiť 150 či viac. Čo už niektorí rôzni experti hovoria ako nábeh do katastrofického scenára.
Samozrejme, slovenské vlákno smrdí aj tu. Nemecko, Švédsko, Nórsko, Taliansko a zrejme i ďalšie reagovali znížením, pozastavením i vratkami spotrebných daní. Čo je najprirodzenejší ťah proti zdražovaniu. Keďže však „niektoré krajiny, ktoré išli cez zníženie spotrebnej dane či DPH, vyhodili do luftu stovky miliónov, možno miliardy eur (…)“, na Slovensku máme opäť vlastné suverénne riešenie. Zlacnenie vlakovej dopravy. Proti čomu je okamžitá kritika, že ak niekto nepresadá do vlaku už pri normálnej cene lístka, je jasná správa, že zdraženie na pumpách ho až tak nebolí, nerobí mu problém. Nie?
Koho by zaujímal zdroj Ficovej inšpirácie, autor má len špekulatívnu, ale (uvidíte neskôr) presvedčivú odpoveď: Slováci nemôžu mať nižšiu spotrebnú daň preto, lebo to je návrh opozície.
