Mal zomrieť na besnotu. Deväťročného Josepha ako prvého na svete zachránila Pasteurova vakcína
Keď sa u človeka objavia prvé klinické príznaky, besnota je prakticky 100 percentne smrteľná.
Ulice Paríža boli v ten júlový deň rozpálené už od skorého rána. Deväťročný Joseph Meister odovzdane krivkal po chodníku vedľa svojej zúfalej matky. Do francúzskej metropoly spoločne docestovali z malej alsaskej dedinky Meisengott, kde jeho otec prevádzkoval pekáreň. Chlapec bol ubolený, no tušil, prečo sa tak ponáhľajú.
Pred dvoma dňami zažil niečo také traumatizujúce, že útržky nepríjemného incidentu mal ešte stále pred očami. Napadol ho pes obchodníka z miestnych lahôdok Theodora Voneho. Zrazil ho k zemi a pohrýzol ho najmenej štrnásťkrát, nielen jeho, ale aj niekoľko ďalších ľudí. Keď Josepha vytiahli spod rozzúreného psa, bol celý pokrytý slinami a krvou.
Ak by to bol príbeh zo súčasnosti, chlapec by vďaka modernej medicíne okrem psychickej traumy a niekoľkých jaziev nemal žiadne ďalšie následky. Tento príbeh sa však odohral v roku 1885, v časoch, keď v Európe vyčíňala besnota a ľudia sa proti nej ešte nevedeli brániť. Podobné rany na tele spôsobené zvieratami neveštili nič dobré.
Ak bol pes besný, znamenali len jedinú vec. Nákazu a nevyhnutnosť blízkej smrti.
Dedinský lekár, ktorý ošetroval chlapcove rany, si spomenul na článok, ktorý nedávno čítal v lekárskom časopise. Písalo sa v ňom o istom Louisovi Pasteurovi, ktorý zdieľal novinky o svojich nápadoch na prevenciu besnoty. Josephovej matke nebolo treba počuť viac. Bola ochotná precestovať viac ako 400 kilometrov, aby našla človeka, ktorý podá jej synovi experimentálnu vakcínu. Takú, ktorú ešte nikdy predtým neotestovali na človeku.
Chemik, ktorý sa hral s vírusmi
Chýry o práci francúzskeho vedca, ktorá by mohla chlapcovi pomôcť, doviedli Josepha a jeho matku priamo na Rue d’Ulm, do laboratória, v ktorom Pasteur pracoval. Už vtedy bol tento muž známy predovšetkým svojím výskumom kyseliny mliečnej a alkoholového kvasenia, ako aj zavedením sterilizačných metód, ktoré neskôr dostali pomenovanie pasterizácia.
Po predchádzajúcich skúsenostiach s vakcínami proti slepačej cholere a antraxu sa Pasteur zaoberal aj besnotou. Od novembra 1882 sa neúnavne pokúšal o ďalší zásadný prielom. Chcel posunúť výskum besnoty z teoretickej a skôr akademickej roviny do praxe, ktorá by dokázala zachraňovať životy v reálnom čase. Jeho dovtedajšie metódy síce dokázali ochrániť väčšinu testovaných psov, no boli príliš pomalé, komplikované a neisté. Vyžadovali celé mesiace pozorovania, čo bolo pri náhlom pohryzení besným zvieraťom absolútne nepoužiteľné. Čas je pri besnote rozhodujúci, preto sa Pasteur vytrvalo snažil vytvoriť rýchlejšiu a praktickejšiu metódu, ako jej zamedziť.
