Po revolúcii sa stal „domom hrôzy“. Hotel Lomnica opäť ponúka luxus, ale majiteľovi nevynáša
Najstarší hotel vo Vysokých Tatrách vznikol na konci 19. storočia. Prežil obe svetové vojny aj masový turizmus za socializmu. Po Nežnej revolúcii nemal šťastie a po privatizácii skončil v rukách farmaceutickej firmy, ktorá ho nechala takmer spadnúť. Napokon ho zachránil podnikateľ, ktorý zarobil na laboratórnych testoch.
V roku 1892 uhorská vláda založila v Tatranskej Lomnici klimatické kúpele. Keďže hostí chcela aj ubytovať, investovala do nového hotela. Jeho výstavbu financovala Spišská úverová banka a dokončili ho v roku 1893. Bol to vôbec prvý hotel vo Vysokých Tatrách. Dovtedy tam boli len menšie súkromné chaty či penzióny.
Trojposchodovú budovu s prvkami eklekticizmu projektoval architekt Gedeon Majunke zo Spišskej Soboty. Hotel priniesol 28 izieb, veľkú reštauráciu a kaviareň, neskôr v ňom pribudli kancelárie kúpeľného riaditeľstva a poštový úrad.
Podľa archívnych informácií sa spočiatku dalo v hoteli ubytovať za dve až šesť korún za noc. Na dnešné pomery sa to nezdá veľa, no v skutočnosti si to mohli dovoliť len šľachtici, bohatí mešťania a štátni úradníci.
„Bola za tým snaha udržať maďarskú šľachtu a priemyselníkov na území Uhorska, aby svoje peniaze nemíňali v Alpách,“ vysvetľoval historik Mikuláš Argalács pre Hospodárske noviny.
Zámožnej klientele sa prispôsobovali aj služby hotela. Ponúkal parné a uhličité kúpele, masážne kabíny, telocvičňu, čitáreň a elektroliečbu.
Už v prvých dekádach 20. storočia Tatry ponúkali návštevníkom aj športové zážitky. V Tatranskej Lomnici postavili bobovú dráhu, ponúkali jazdu na lyžiach ťahaných koňom, golf, tenis či streľbu na holuby. Na golfové turnaje jazdil špeciálny vlak z Budapešti, pretože tamojšie ihrisko bolo prvé tohto druhu v Uhorsku.
Prvá svetová vojna znamenala útlm cestovného ruchu. Hotely sa z veľkej časti premenili na vojenské nemocnice alebo boli zatvorené. Po vzniku Československa kúpele v Tatranskej Lomnici aj s hotelom Lomnica prevzal novovzniknutý štát. Udržiaval si vysoké renomé, vie sa, že ho opakovane navštevoval napríklad herec Vlasta Burian.
V roku 1937 v hoteli prebudovali terasu, ktorá sa pýšila výhľadom na tatranské končiare. V Lomnici boli v tom čase aj predajne kozmetiky, textilu, hračiek a suvenírov, holičstvo a kaderníctvo.
Po druhej svetovej vojne a po prevzatí moci komunistami hotel Lomnica viackrát zmenil správcu. Najprv ho spravoval štátny podnik Slovenské hotely, neskôr národný podnik Turista, až napokon v roku 1971 skončil pod hlavičkou národného podniku Interhotel Tatry, ktorý zastrešoval dve desiatky ubytovacích zariadení.
Lomnica si zachovávala kvalitu a istú noblesu aj počas socializmu, lebo obsluhovala aj zahraničnú klientelu. Napríklad čašníci museli chodiť v čiernom smokingu s vestou a v bielej košeli s motýlikom.
„Keď prišla kontrola a mali sme rozopnutý vrchný gombík, tak bolo zle,“ spomína v dokumentárnom filme o histórii hotela Lomnica vrchný čašník Jozef Chovaňák, ktorý v ňom pracoval od začiatku 70. rokov.
Návštevnosť v Tatrách bola vysoká, lebo štát aj podniky podporovali turizmus a domáce rekreácie. Jozef Sulitka, ktorý v Lomnici od polovice 60. rokov pracoval ako vedúci reštaurácie, spomína, že počas letnej sezóny varili denne 1300 jedál.
O kvalite ponuky a servisu svedčí aj to, že hotel mal na jedálnom lístku aj tatársky biftek a ryby sa vykosťovali priamo pred hosťom. Na druhej strane, v zásobovaní sa prejavoval typický socialistický neduh v podobe nedostatkového tovaru. Napríklad frankfurtské párky neboli vždy, tak ich hotel „bartroval“ za iný nedostatkový tovar, akým bol kečup. Ružové víno sa zasa robilo tak, že sa zlievalo červené s bielym.
„Celá táto núdza viedla k obrovskej kreativite,“ spomína zamestnankyňa hotela vo filmovom dokumente.
Ani kreativita však hotel Lomnica nezachránila pred tým, čo priniesla zmena režimu v roku 1989. Predovšetkým sa vo Vysokých Tatrách prudko prepadla návštevnosť, hoci to, samozrejme, postihlo všetky ubytovacie zariadenia.
„Počas roka je vyťaženosť hotelov v Tatrách od 28 do 67 percent, pričom veľkú časť zisku zvyčajne pohltí medzisezóna,“ opisovala situáciu riaditeľka Interhotela Tatry Zuzana Šedivá v roku 1995 pre denník SME. Poukázala pritom na nízku úroveň služieb v stredisku, ako aj na zlý stav vlekov a zjazdoviek.
V zlom stave bol aj hotel Lomnica, keďže sa mu dlhodobo vyhýbali investície. Keď v roku 1993 oslavoval svoju storočnicu, na ikonickej terase sa konali oslavy spojené s kultúrnym programom, ale bola to jeho labutia pieseň.
