Prvé ženy na vrchole sveta. Od zákazov k historickému prvenstvu na Mount Evereste
Výstupy na štíty veľhôr boli takmer v celej histórii ľudstva považované za aktivity šialené, ba priam opovrhnutiahodné. Keď ich spoločnosť začala tolerovať, tak len u mužov. Od prvovýstupu na Mont Blanc uplynulo už storočie, keď bola reakcia na ženu horolezkyňu stále pobúrením: „Zastav to jej lezenie na hory! Veď sa nad tým pohoršuje celý Londýn a ona pôsobí ako nejaká indiánka.“
List s týmto znením adresovala teta írskej horolezkyne Elizabeth Hawkingovej-Whitshedovej jej matke. A to sa Elizabeth, známa aj ako Lizzie Le Blond, úporne snažila nikoho nepohoršovať. Na výpravy odchádzala v sukni a až keď zmizla z dohľadu verejnosti, prezliekla sa do pohodlnejších nohavíc. Raz jej skrytú sukňu zasypala lavína, a tak poslala kolegu do hotela po novú. Jediné, čo našiel, boli večerné šaty, a tak sa z hôr vrátila v nich.
Ešte viac než žena v gatiach dráždila vtedajšiu spoločnosť žena, ktorá na výpravy odchádzala sama bez manžela či rodiny. „Hlavným dôvodom, prečo ženy v horách liezli tak zriedka, bolo to, že ak neboli v spoločnosti otca, brata alebo sestry, bolo nepredstaviteľné, že by mali samy spať na chate alebo v bivaku,“ povedala neskôr Le Blondová. Hory však dokázali učarovať rovnako mužom aj ženám a túžba po nich bola silnejšia než konvencie.
Vo vojenských ťaženiach nebolo miesto pre ženy
Ženy sa postupne šplhali na vrcholy všetkých pohorí, aj toho najvyššieho. Už v roku 1906 sa k sedemtisícovej nadmorskej výške priblížila Američanka Fanny Bullocková Workmanová, keď vystúpila na vrchol Pinnacle Peaku (6930 m). Jej rekord prekonala o 28 rokov neskôr nemecko-švajčiarska lezkyňa Hettie Dyhrenfurthová, ktorá sa v roku 1934 postavila na vrchol Sia Kangri (7422 m).
V päťdesiatych rokoch sa však „dobývanie“ najvyšších vrcholov sveta stalo politickou témou, čo situáciu žien opäť skomplikovalo, ako píše aj česká horolezkyňa Dina Štěrbová v knihe Touhy a úděl: „Štáty začali chápať výstupy na osemtisícovky ako národne prestížne záležitosti a samotnú organizáciu ako niečo na spôsob vojenského ťaženia. Tento i ďalšie dôvody vylučovali z hry sebalepšie lezkyne.“
Štěrbová ďalej píše, že k výstupom na osemtisícovky jednoznačne patrí aj značná miera rizika, no to podlieha(lo) v spoločnosti rozdielnemu hodnoteniu pre každé pohlavie: „Zatiaľ čo mužov riziko ctilo, u žien sa väčšinou považovalo za zavrhnutiahodnú ľahkomyseľnosť a nezodpovednosť,“ dodáva Štěrbová a za pravdu jej dáva aj expedícia ďalšej zo žien, ktoré posunuli výškový rekord vo veľhorách.
Francúzka Claude Koganová bola zrejme najlepšou horolezkyňou svojej generácie, v roku 1954 so svojím lezeckým partnerom pri pokuse o výstup na šiesty najvyšší vrch sveta Čho Oju posunula výškový rekord na 7800 metrov. O päť rokov sa na rovnaké miesto vrátila, no s čisto ženským tímom. Nečakaná zmena počasia však spôsobila, že tu s kolegyňou Claudine van der Stratenovou-Ponthozovou našla smrť pod lavínou.
Keď sa už zdalo, že k himalájskej horolezeckej mánii z prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov sa pripoja aj ženské tímy, tragédia spod Čho Oju prispela k tomu, že ženy mali v Himalájach napokon asi dvadsaťročný sklz oproti mužským výpravám. Po smrti Koganovej v médiách vychádzali články o nepripravených mestských paničkách, osemtisícovky boli pre ženy načas znova tabu.
Kvetinová aranžérka a účtovníčka v Južnom sedle
Bolo to šesť rokov po tom, ako sa muži postavili aj na poslednú zo štrnástich osemtisícoviek Šiša Pangmu. V máji 1970 sa v novinách objavili správy, že na vrchol Everestu si robí chuť prvá žena v histórii. „Nie je to len skúsená horolezkyňa, ale aj účtovníčka a kvetinová aranžérka,“ písala agentúra Reuters v profile jedinej ženskej členky japonskej výpravy na Everest Setsuko Watanabe.
„Je to obyčajná žena, ktorá sa jednoducho oblieka, nosí len ľahký mejkap. Radšej, ako by vážne randila s mužmi, snaží sa pracovať na sebe. Má vodičský preukaz a vie trochu po anglicky a po turecky. Svoj voľný čas delí medzi lozenie po horách a aranžovanie kvetov, jedno z tradičných japonských umení,“ písalo sa o nej v agentúrnom článku Reuters. Tridsaťjedenročná Japonka sa napokon dostala až do Južného sedla (7906 m). O rok neskôr sa o Everest pokúsila Švajčiarka Yvette Vaucherová, no po smrti jedného z členov expedície nádejný postup k vrcholu šéf výpravy zastavil. V napätej atmosfére sa po tomto rozhodnutí členovia expedície rozhádali. Bolo však jasné, že Everest je pre ženy na dosah a že sedemdesiate roky budú v Himalájach ich dekádou. Posledné veľké posmelenie prišlo v roku 1974, keď sa ženy dostali na prvú osemtisícovku – Manaslu (8163 m).
