Fico urazil Merza
Predseda vlády Robert Fico označil postup nemeckého kancelára Friedricha Merza za „typické vydieranie“. Vo svojom vystúpení to zopakoval približne päťkrát. Reagoval tak na jednu vetu z Merzovho listu predsedovi Rady EÚ Antóniovi Costovi.
Fico ako vydieranie označil „hrozbu veta rozpočtu EÚ“. Podľa jeho slov ide o nehorázne obvinenie kancelára. Svojou rétorikou tak podľa kritikov oslabil slovenskú pozíciu pred rokovaním v Dubline.
Predmetná veta z listu znie: „Spoločný záväzok všetkých členských krajín spravodlivo prispieť na pokrytie finančného deficitu Ukrajiny je nevyhnutným predpokladom na vyriešenie tejto otázky (ukrajinskej), ako aj na diskusiu o ďalších záležitostiach, najmä tých, ktoré majú finančné dôsledky.“
V texte sa síce spomína aj možnosť vetovania rozpočtu, kľúčové je však podľa kritikov slovo „aj“. Spojenia „spravodlivo prispieť“ a „nevyhnutný predpoklad“ majú podľa nich širší výklad než samotné veto rozpočtu. „Spravodlivo prispieť“ sa dá aj inak než finančnou spoluúčasťou, pričom príkladom alternatívneho riešenia takzvaných kvót je migračný pakt. Tvrdiť, že jedine peniaze sú nevyhnutným predpokladom vyriešenia ukrajinskej otázky, je preto podľa kritiky misinterpretácia.
Hrozba vetom sa napriek tomu v mediálnom príjme ujala ako kľúčové posolstvo z listu. Je to síce alternatíva s najďalekosiahlejším politickým presahom, no skutočnosť, že slovenský premiér prevzal tento krajný výklad, označujú kritici za prejav zahraničnopolitickej nerozvážnosti.
Na rozdiel od Fica maďarský politik Péter Magyar, ktorý bol práve v Berlíne, nevykrikoval „ani cent“. Podobne ako poľský premiér Donald Tusk reagoval v zmysle, že odmieta spájať rozpočet s inými záležitosťami. Právo veta v zahraničnej politike podľa Lisabonskej zmluvy potvrdzuje, že spoločné postupy EÚ nie sú povinnosťou, a ústavnoprávne konformný je tak takzvaný opt-out.
Kritici poukazujú aj na morálny rozmer. Pozícia Fica aj českého politika Andreja Babiša je označovaná za morálny škandál. Nacionálny egoizmus je podľa nich základnou polohou celej populistickej pravice, od Donalda Trumpa cez Viktora Orbána a Babiša až po Fica.
Otázna je aj reálnosť samotného „vydierania“. Nemecký kancelár by len ťažko niesol zodpovednosť za rozpad veľkého diela svojich predchodcov, aj keď neprijatý rozpočet by nemusel znamenať spontánny rozpad. Iróniou je, že do veta by Merz nešiel z vnútropolitických dôvodov, keďže by tým plnil program AfD, čo je v jeho situácii údajne najnepopulárnejšieho kancelára všetkých čias absurdné.
