Otázky typu, kedy budem mať deti, znejú skôr, než sa niekto opýta, či ich vôbec chcem mať, hovorí tanečníčka Šmatláková
Tanečníčka Paulína Šmatláková sa často stretáva s tým, že jej ľudia povedia – neviem, o čom to bolo, veď sa len metáte po zemi. Hoci pôsobí hlavne v zahraničí, predsudky voči súčasnému tancu na Slovensku vníma.
Počas pôsobenia v Dánsku si všimla, že do divadla na súčasný tanec chodí veľa ľudí nad 60 rokov, čo bolo pre ňu prekvapením. „Sú stálymi návštevníkmi, čo je na Slovensku zriedkavé. Dánske publikum je celkovo otvorenejšie voči konceptom a abstrakcii v súčasnom umení,“ hovorí.
Za svoj výkon v inscenácii Směj se, pořád se směj! tento rok získala nomináciu na českú cenu Thálie. Inscenácia hovorí o vyhorení, posadnutosti úspechom a tlaku.
„Tlak na úspech u žien nie je len v kariére, ale pociťujem aj tlak byť úspešná po biologickej stránke alebo naplniť predstavy rodiny, napríklad ohľadom osobného života a veku,“ konštatuje.
Šmatláková študovala na prestížnej škole v Londýne, dnes tvorí a účinkuje v troch krajinách.
Od medicíny k tancu
Tancu sa venovala od piatich rokov, neskôr hrala aj na klavíri, no vôbec nemala v pláne študovať tanec, ale medicínu.
„Vyrastala som v umeleckom prostredí – mama pracuje v Slovenskom filmovom ústave a otec je rektorom na VŠMU, čiže umenie bolo pre mňa veľmi prirodzené. Nikdy som nemala dilemu, či je rozhodnutie pre tanec perspektívne alebo zodpovedné,“ vysvetľuje.
Medicína ju lákala, pretože ju bavila biológia a chémia na strednej škole. Rozhodujúcim bodom bolo, že prijímačky na VŠMU sa uskutočnili skôr, tam sa dostala, a na medicínu už potom prijímačky nerobila.
V poslednom ročníku na strednej škole hrala v dvoch inscenáciách – v muzikáli Pomáda a v muzikáli Sweet Charity v Nitre. Počas akademického týždňa mala derniéry a turné.
Na gymnázium chodila a do spomínaných projektov sa dostala cez konkurz. V Nitre ju nakoniec obsadili aj do menšej hereckej úlohy. „Bola to veľmi dobrá skúška. Ako sa hovorí, hodili ma do vody a ja som plávala,“ dodáva.
Prvé stretnutie so súčasným tancom
Keď odišla zo základnej umeleckej školy, začala navštevovať tanečnú školu Elledanse v Bratislave, ktorá bola zároveň tanečným divadlom. Tam sa prvýkrát stretla so súčasným tancom.
„Trénovali sme síce viac-menej jazz, no mali sme aj hodiny súčasného tanca, a súbor ma ohromne oslovil svojimi predstaveniami a zamilovala som sa do toho,“ približuje.
Na Vysokej škole múzických umení študovala interpretáciu. Nemala zameranie na súčasný tanec, ale v rámci odboru mala rôzne tanečné techniky.
Londýn a Dánsko
Z Bratislavy odišla študovať do Londýna na prestížnu školu Trinity Laban Conservatoire of Music and Dance. Najväčší rozdiel oproti VŠMU bol v tom, že na VŠMU ich bolo v ročníku do 25, kým v Londýne 100.
„Individuálny prístup nebol taký ako na Slovensku, čo bol veľký šok. Na druhej strane som mala pocit, že v Londýne k tanečnému umeniu pristupovali veľmi komplexne – cez choreografiu, interpretáciu, produkčné schopnosti, rozvíjanie tanca na kameru, filmy o tanci a podobne,“ hovorí.
Boli tam rôzne uhly pohľadu na to, ako vnímať tanec nielen cez scénu, čo jej dovtedy chýbalo.
Po skončení štúdia uvažovala nad magisterským štúdiom v zahraničí. Možnosti v Británii ju však v oblasti tanca veľmi neoslovili. Rozhodla sa posielať prihlášky na konkurzy všade, kde sa dá, a tak získala prácu v Dánsku.
Pracovala tam tri roky, kým pandémia neprerušila sezónu, a vtedy sa vrátila domov.
„Mala som pocit, že potrebujem zažiť svet. Na Slovensku mi vtedy niečo chýbalo a tanečná scéna fungovala v takých uzavretých bublinách, že som necítila, že do nich patrím. Londýn a neskôr Dánsko mi otvorili možnosti nájsť sa a stretnúť ľudí, ktorí veci vnímajú inak,“ uzatvára.
