Legitímne Československo, nelegitímna Slovenská republika?
Pri príležitosti výročia vzniku Československa 28. októbra sa pozornosť sústredila na rozdiel medzi českým a slovenským sviatkovaním. Titulky upozorňovali, že kým v Česku je 28. október sviatkom, na Slovensku ľudia musia do práce. Na tento rozdiel sa v relácii televízie TA3 opýtal jeden zo strojcov rozpadu federácie Václav Klaus.
Robert Fico mu odpovedal, že sa viac orientujú na vznik samostatnej Slovenskej republiky. Obaja politici sú podľa textu populistickí euroskeptici kopírujúci antimigračné postoje neofašistov od Nemecka cez USA až po Rusko, kam Klausovo ministerstvo tesne po revolúcii tajne zaslalo miliardy korún. Spája ich boj proti Green dealu a vystupovanie proti „liberálno-ultraľavicovému progresivizmu“. Za „silné národné štáty“ a politické strany s lojálnymi členmi. Nič iné, iba „betónovanie“ už vyhoretého status quo.
Zblíženie potvrdil aj Igor Melicher v Škole sociálnej demokracie, kde Fico označil rozklad federácie za „príklad veľkej miery rozvahy“, ktorý „mnohí nechápu, ale všetci oceňujú“. To nie je pravda. Okrem ľudákov okolo SNS o tom takmer nikto neblúznil.
Vladimír Mečiar sa dokonca počas sviatku 28. októbra 1990 stretol s Václavom Havlom, Mariánom Čalfom, Petrom Pithartom, Václavom Klausom a Fedorom Gálom. Podpísali: „Potvrdzujeme našu pevnú vôľu zachovať a ďalej rozvíjať federatívne usporiadanie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Budeme energicky čeliť všetkým pokusom o narušenie celistvosti a zvrchovanosti nášho štátu.“ Mečiar ešte 1. januára 1991 Petra Pitharta uisťoval, že mu ide o „posilnenie federácie tým, že sa budú rozbíjať jej pretrvávajúce štruktúry, centralizmus a byrokratizmus“. Rozbila sa iba federácia, ostatné zostalo. Občanov sa v referende nikto neriskoval opýtať.
Diplomat a spisovateľ Michael Žantovský to s odvolaním na ústavný zákon 327/1991 dokonca okomentoval ako „vlastizradný akt“. Ukázalo by vyšetrovanie Mečiara, Klausa a spol. trochu iný príbeh?
Publicista Michal Havran: „Čoraz viac som presvedčený, že zničenie Československa bolo prvou úspešnou ruskou operáciou, primeranou vtedajším schopnostiam ruských služieb. Dnes by sme boli 16-17 miliónovou krajinou s významným vplyvom. Stali sme sa periférnymi štátmi, ktoré sú stále predmetom ruských pokusov o revitalizáciu ich sféry vplyvu.“
Zmierlivejší Pithart trvá iba na „nelegitimite bez mandátu“ (rovnako niekdajšia premiérka Iveta Radičová), s pripomenutím, že za československú ideu „v prvej a druhej svetovej vojne tisíce ľudí obetovali svoje životy“.
Myšlienka, že „Češi a Slováci sú jedným národom, pretože majú spoločný jazyk“, je ešte staršia, pripomenul historik Jan Rychlík. Vystúpili s ňou „slovenskí evanjelici už koncom 17. storočia v dobe rekatolizácie“. Dávno pred Štúrom, ktorému tiež pomáhalo „české prostredie“.


