Fotograf Miro Švolík: Robím všetko opačne ako umelá inteligencia
Fotograf Miro Švolík predstavuje svoju tvorbu na Mesiaci fotografie, kde má výstavu Dotyk v Dome umenia, Národnom osvetovom centre v Bratislave, a pokrstí aj svoju knihu Dotyk 1975 – 2025. Krst sa uskutoční na vernisáži výstavy 3. novembra.
Postavy ležia na zemi, sú zaberané z výšky a v zvláštnej perspektíve vytvárajú hravé obrazy. Alebo sú ľudské telá dodatočne rozložené do štruktúr nových významov, prípadne sú „rozstrihané“ a obohatené o obrazové vsuvky, ktoré celý výjav posúvajú do novej kvality. Aj také sú fotografie Mira Švolíka, v ktorých je hravosť a neraz v sebe nesú jedinečný výtvarný akcent.
Švolík pochádza zo Zlatých Moraviec. Keď chodil na základnú školu v Kozárovciach, v neďalekej Novej Bane navštevoval ľudovú školu umenia, kde ho učiteľka nasmerovala na Školu umeleckého priemyslu v Bratislave. Na ŠUPke ho učila Milota Havránková, ktorá ho nasmerovala do Prahy na FAMU. Počas štúdia ho formovali práce študentov na školských chodbách. „Ani som vtedy netušil, že existuje aj nejaká iná fotografia,“ uviedol Švolík.
Na prijímačky na FAMU mu fotografie pomáhal vyberať bývalý študent FAMU Mehmed Akšamija zo Sarajeva. Pedagógovia boli podľa Švolíka na slovenských študentov zvedaví a v treťom ročníku bolo vidno, že ich zaujímajú. Podporoval ich profesor Šmok. Švolík na FAMU pokračoval v prácach, ktoré robil na ŠUPke, ovplyvnený vzormi, ako bola Havránková, americký fotograf Duane Michals alebo českí konceptualisti 70. rokov.
„Najviac som inklinoval k inscenovanej fotografii. Keď sme sa potom začiatkom 90. rokov dostali už aj do zahraničia, bolo zjavné, že sme počas tých 80. rokov vytvárali podobné fotografie, ako vznikali v Holandsku, vo Francúzsku, v USA, bez toho, že by sme to vtedy vedeli,“ povedal fotograf.
Švolík nemal pocit, že by slovenskí fotografi ťahali za kratší koniec. Študoval za Československa a nikomu z jeho okolia vtedy nenapadlo rozdeľovať českú a slovenskú fotografiu. Po revolúcii sa to síce začalo rozlišovať, ale stále nemá pocit, že žije v zahraničí. Myslí si, že v ľuďoch bola zakorenená dlhá a výrazná spoločná história fotografie.
Pri svojej práci má zvyčajne vopred aspoň čiastočný koncept, ideu alebo tému, a predstavuje si, ako by sa dala vizuálne vyjadriť. Snaží sa, aby sa súbor neopakoval. Proces je podľa neho „tak pol ku pol“ intuitívny a racionálny. O témach sa mu najlepšie rozpráva až spätne, preto vznikla aj kniha, kde sa zamýšľa nad tým, prečo veci vznikali a akým postupom.
Švolík sa chce venovať asamblážam čiastočne v reakcii na umelú inteligenciu. „AI je poloha, ktorá ma zatiaľ nepriťahuje, i keď je to chytľavé a dostupné,“ uviedol. Bol prekvapený, keď videl autoportréty vytvorené cez umelú inteligenciu, ktoré boli profesionálne urobené, ale zároveň veľmi prázdne. Umelú inteligenciu považuje za križovatku a prelom vo fotografii a v dejinách ľudstva. „Mňa zaujíma umelá inteligencia v tej rovine, že sa chcem od nej dištancovať a robím všetko naopak. Láka ma práve to, čo umelá inteligencia nerobí.“
Fotograf rád dáva za vecami bodky. Niektoré projekty však vznikajú dlhšiu dobu, niekedy aj 10 rokov, hoci samotná realizácia môže trvať veľmi krátko. Nápady si zapisuje na papiere, no z toho sa len občas niečo zrealizuje.
Švolík pôsobí aj ako vysokoškolský pedagóg. Študentov podporuje, snaží sa do nich vžiť a spoznávať ich. Keď v ich prácach vidí niečo, na čom by mohli stavať, dá im avízo, ale netrvá na tom. Je mu cudzie neustále ich kritizovať.
Súčasní študenti podľa neho žijú v úplne inom svete ako on v 80. rokoch minulého storočia. Vtedy nebolo cestovanie do zahraničia, internet, sociálne siete ani kreditné karty, takže si sami vytvárali svet. Dnešní študenti sú často dekoncentrovaní a niektorí ani netušia, čo chcú po skončení štúdia robiť. Švolík pozoruje menej dynamiky. Neistota je pre súčasných študentov príznačná aj v tom, že bývanie je drahé a do hlavy im hustia, že umelá inteligencia môže priniesť záhubu ľudstva.
Miro Švolík (66) absolvoval Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave a Katedru fotografie na FAMU v Prahe. V rokoch 2009 až 2017 pôsobil ako vedúci Ateliéru kreatívnej fotografie na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 2018 je vedúcim Ateliéru fotografie na Art & Design Institut v Prahe. Je držiteľom viacerých ocenení – napríklad Infinity Award od International Center of Photography v New Yorku, Ceny Ministerstva kultúry SR za knižný debut Jedno telo, jedna duša a ocenenia Najkrajšia kniha roka v ČR za monografiu Cesta do stredu.
