Ženy sú emocionálne inteligentnejšie, potvrdzuje prelomová štúdia. Prečo môže byť táto výhoda pre ne zároveň pascou?
Rozdiel v EQ medzi pohlaviami je u detí oveľa menší ako u dospelých.
Kôš na bielizeň sa plní, na vrchu ležia veci do posilňovne. Žena prechádza okolo, automaticky si v hlave spojí, že jej partner má na ďalší deň naplánovaný tréning, a tak práčku zapne, aby mal veci čisté. Keď však podobnú všímavosť voči svojim potrebám očakáva ona od neho, odpoveďou je často defenzívne: „Ale veď ja neviem čítať myšlienky.“
Dvadsaťšesťročná Terézia túto asymetriu vníma nielen vo svojom partnerskom vzťahu, ale aj v priateľstvách. „Všímam si, že my ženy sme viac ohľaduplné a starostlivé. Nikdy sa mi nestalo, že by sa ma kamarát opýtal, či som v pohode, keď vyzerám skleslo, ale kamarátka sa nejako chytí vždy. O kamarátstva s mužmi sa musím starať viac ja.“
Tento rozdiel v každodennom fungovaní zvádza k jednoduchému záveru: ženy sú od prírody viac nastavené na empatiu než muži. Keď sa k tomu pridajú dáta z najnovšej obrovskej štúdie, ktorá zanalyzovala údaje od vyše 600-tisíc ľudí zo 76 krajín za posledných tridsať rokov, zdá sa, že dôkazy sú jasné.
Tím vedcov a vedkýň zo Švajčiarska a Írska nedávno publikoval metaanalýzu, ktorá ukazuje, že ženám vychádzajú v oblasti emocionálnej inteligencie vo všeobecnosti vyššie hodnoty v rozličných typoch výskumov.
Pohľad pod povrch týchto dát a najmä do prežívania samotných žien však ukazuje oveľa zložitejší obraz. Práve metaanalýza si všimla, že rozdiely medzi mužmi a ženami sa líšia v závislosti od konkrétnej posudzovanej emocionálnej schopnosti, ale aj od toho, či sa daná schopnosť týkala vlastných emócií alebo emócií iných ľudí.
Z takzvanej „prirodzenej ženskej vlastnosti“ sa navyše v praxi stáva skôr pasca, v ktorej sa ukrýva neplatená emocionálna práca, neviditeľné vyčerpanie a neraz aj dôsledky nespracovaných tráum.
Rozdiel nie je v génoch, ale v tréningu
Emocionálna inteligencia má dve základné roviny: schopnosť rozpoznať a regulovať emócie u seba a schopnosť robiť to isté smerom k iným ľuďom. Spomínaná štúdia odhalila kľúčový detail: ženská prevaha sa neprejavuje plošne. „Výhoda žien bola výraznejšia najmä pri schopnostiach zameraných na emócie iných ľudí než pri schopnostiach zameraných na ich vlastné emócie,“ vysvetlili autori.
Znamená to napríklad rozpoznať napätie v miestnosti, pochopiť, prečo kolega po odmietnutí svojho nápadu stíchol alebo prečo je dieťa frustrované, a aktívne túto situáciu riešiť. Neznamená to, že to dokážu všetky ženy a že muži v tejto oblasti nemôžu excelovať. Ide predovšetkým o priemery.
Ak by išlo o čisto biologickú výbavu, táto schopnosť by bola prítomná nezávisle od veku či doby. Autori výskumu konštatujú, že vplyv biologických alebo hormonálnych faktorov sa nedá celkom vylúčiť, no dáta ukazujú zaujímavú vec – rozdiel medzi pohlaviami je u detí oveľa menší ako u dospelých a za posledných tridsať rokov sa táto medzera celkovo zužuje. Nejde teda o niečo, s čím sa rodíme, ale o niečo, v čom sme ako spoločnosť trénovaní.
„Mám teóriu, že ženy to majú odmalička naučené a chlapcov to jednoducho neučíme,“ hovorí Terézia, pričom dodáva, že jej partner inak bežne robí domáce práce aj sám od seba, no unikajú mu práve tieto nuansy, ktoré si vyžadujú vcítenie sa do potrieb toho druhého.
Psychológia tento fenomén potvrdzuje. Výskumy dlhodobo ukazujú, že rodičia pri výchove dcér používajú oveľa širší slovník na opis pocitov a častejšie ich povzbudzujú, aby o nich hovorili. Chlapci sú naopak socializovaní k tomu, aby emócie – s výnimkou hnevu – potláčali a problémy riešili individuálne a pragmaticky. Výsledkom je, že kým chlapci trénujú emočné odpojenie, dievčatá dostávajú od útleho veku intenzívny tréning v čítaní nálad svojho okolia.
Aj autorky a autori spomínanej metaanalýzy uvádzajú, že ich zistenia „sú v súlade s myšlienkou, že emocionálne schopnosti sa sčasti vyvíjajú prostredníctvom socializácie a odlišných očakávaní a príležitostí, s ktorými sa ľudia stretávajú.“
Empatia alebo mechanizmus prežitia?
Nepríjemnejší rozmer tohto fenoménu otvára tridsaťosemročná Jana Gajdoš Huďanová. Pripomína, že to, čo spoločnosť často obdivuje ako „ženskú intuíciu“ či vysokú empatiu, môže mať v skutočnosti korene v narušenom pocite bezpečia.
