Ľudia neveria, že ebola existuje. Problém boli aj pohrebné rituály, vraví slovenská lekárka v Kongu
Pre infektologičku Alenu Koščálovú z Univerzitnej nemocnice v Bratislave je náročné spomenúť si na všetky misie, ktorých sa v živote zúčastnila – iba samotný Niger navštívila 14-krát. Keď sa však dozvedela, že v Konžskej demokratickej republike opäť vypukla epidémia eboly – už sedemnásta v poradí od chvíle, keď vysoko nákazlivé ochorenie lekári v roku 1976 v krajine prvýkrát identifikovali – neváhala.
„V krajine stále časť ľudí neverí, že ebola vôbec existuje,“ hovorí Koščálová. Počas práce v centre na liečbu eboly v konžskom meste Mongwalu viedla tím 16 miestnych a zahraničných lekárov. Opisuje, ako sa na rovnaké miesto do Konga vrátila po 20 rokoch, ale aj bežný deň lekára v epicentre eboly, kde sa pravidelne mieša šťastie so smútkom. „Najťažšie sú asi chvíle, keď pacient zomrie a vy si ešte dlho premietate, či ste nemohli urobiť niečo viac,“ dodáva.
Prvá misia krátko po škole
Na prvú misiu s Lekármi bez hraníc odišla v roku 1999, krátko po škole. Vtedy podľa vlastných slov ani poriadne netušila, do čoho ide. Na Slovensku sa o Lekároch bez hraníc vedelo veľmi málo. Bola prvou Slovenkou, ktorá s organizáciou odišla pracovať do terénu. Desať rokov pôsobila na misiách a ďalšie roky sa popri práci doma vracala na kratšie pobyty. Na koľkých misiách bola, už nedokáže spočítať. V Kongu kedysi strávila tri roky. Práve tam sa dostala k práci počas epidémie, čo ju napokon priviedlo aj k odboru infektológie. Keď sa dozvedela, že ebola sa objavila v oblasti, kde pred 20 rokmi pracovala, začalo ju to ťahať späť. Spočiatku neverila, že sa jej podarí uvoľniť z práce, ale nakoniec to vyšlo.
Návrat plný nostalgie
Návrat na rovnaké miesto po 20 rokoch bol pre Koščálovú veľmi osobný a plný nostalgie. Bolo zvláštne a zároveň krásne po toľkých rokoch znovu vidieť známe miesta a stretnúť ľudí, s ktorými kedysi pracovala. Niektorí jej dokonca pripomenuli spoločné zážitky, na ktoré už sama zabudla. V Kongu tentoraz strávila približne mesiac, z toho tri týždne priamo v Mongwalu.
Cesta do Mongwala aj bezpečnostné riziká
Už samotná cesta bola podľa nej malou misiou. Kongo je obrovská krajina, kde sú cesty v mnohých oblastiach v katastrofálnom stave. Posledných šesťdesiat kilometrov išli autom viac ako tri hodiny. Bývali neďaleko nemocnice, ale pre napätú bezpečnostnú situáciu sa ani na tú krátku vzdialenosť nemohli presúvať pešo. V oblasti totiž pôsobilo viacero ozbrojených skupín.
Bežný deň v centre na liečbu eboly
V centre na liečbu eboly pracovala každý deň, takže veľmi rýchlo prestala vnímať, či je streda alebo nedeľa. Každé ráno ich už pri vstupe do nemocnice čakala zdravotná kontrola vrátane merania teploty. Až potom mohli vojsť dnu, rozdeliť sa do tímov a naplánovať si prácu. Centrum bolo provizórne, postavené prevažne z plastových plachiet, ale veľmi premyslene usporiadané. Malo zelenú zónu, ktorá bola bezpečná, a červenú zónu, kam vstupovali len v kompletných ochranných oblekoch. Cez priehľadné steny mohli v zelenej zóne pacientov sledovať aj bez toho, aby museli zakaždým ísť k nim. V červenej zóne však naraz strávili maximálne hodinu. V tom teple a ochrannom obleku sa aj tá niekedy zdala ako večnosť. Vychádzali odtiaľ úplne premočení. Nasledoval krátky oddych, doplnenie tekutín a príprava na ďalší vstup.
Najťažšie chvíle a pohrebné rituály
Ako najťažšie Koščálová označuje chvíle, keď pacient zomrie a lekár si ešte dlho premieta, či nemohol urobiť niečo viac. Problémom boli aj pohrebné rituály, keďže Konžania sa dotýkajú zosnulých.
