Režisérka Čákanyová: Dystopickej budúcnosti sa nebojím. Príde po nás nová forma inteligencie
Film Zóny nikoho je autorská mozaika troch slovenských dokumentaristiek – Viery Čákanyovej, Barbory Sliepkovej a Lucie Kašovej. Každá z režisérok sa venuje jednej z troch závažných environmentálnych záťaží Slovenska: kontaminácii PCB látkami v okolí Chemka Strážske, gudrónovým jamám v Predajnej a znečisteniu podzemných vôd v oblasti bratislavskej Vrakune spôsobené bývalým Istrochemom.
Spoločne vytvárajú obraz krajiny, poznačenej toxickým dedičstvom a dlhodobým prehliadaním environmentálnych problémov. Viera Čákanyová, ktorá sa vo svojej tvorbe dlhodobo venuje klimatickej kríze a predstavám o dystopickej budúcnosti, sa vo svojom poviedkovom filme vracia k prípadu Istrochemu, bývalej Dimitrovky v Bratislave.
„Keď som prepísala všetky rozhovory, mala som pocit, že čítam absurdnú drámu,“ opisuje Čákanyová frustráciu z márnych snáh o riešenie situácie aj pocit, že sa vedome rútime do záhuby. Východisko napokon hľadá v perspektíve presahujúcej človeka a vo svojom filme sa pokúša predstaviť si úplne inú formu inteligencie, ktorá by nás raz mohla nahradiť.
Paradox medzi hrdosťou na prírodu a jej ničením
Režisérka vníma rozpor medzi národnou hrdosťou na krásu slovenskej prírody a realitou jej ničenia. Poukazuje na výpoveď pracovníka Dimitrovky z čias komunizmu: „nie je to vidno, nie je to problém“. Pripomína aj porekadlo „zmizne z očí, zmizne z mysle“ – odpad sa vtedy zakopal do zeme a zahádzal zeminou, a keďže na povrchu nebolo nič vidno, problém akoby zmizol.
Tento kognitívny vzorec podľa nej v spoločnosti pretrváva. Veľa ľudí je hrdých na krásu prírody, kam chodia relaxovať, a vnímajú ju ako peknú kulisu. To, že sa niečo deje pod povrchom a ekosystémové vzťahy sú narušené, predstavuje príliš komplikovanú realitu. Ľudia nevedia, ako ju jednotlivo vyriešiť, a tak radšej veria, že si príroda poradí sama. Niečo s tým robiť znamená angažovať sa, vkladať do toho čas a energiu a obmedziť vlastný komfort, čo sa málokomu chce.
Osobné puto k lokalite nemá
K vybranej lokalite nemá režisérka osobné puto. Spolupráca vznikla tak, že ju oslovila Lucia Kašová s námetom a spýtala sa, či nechce robiť časť o Vrakunskej skládke, pretože režisérka, ktorá ju mala pôvodne točiť, z projektu odišla. Absenciu osobného vzťahu k miestu považuje možno aj za výhodu, pretože jej umožnila extrémny odstup.
Obraz spoločnosti a pocit absurdnej drámy
Čákanyová sa stretla s ľuďmi v rôznych pozíciách angažovaných v téme Vrakunskej skládky – s úradníkmi na ministerstve životného prostredia, zástupcami samosprávy, aktivistami, vedcami a odborníkmi na sanáciu environmentálnych záťaží. Každý mal na problém svoj pohľad. Keď prepísala všetky rozhovory a snažila sa v probléme zorientovať, mala pocit, že čítа text absurdnej drámy. Napadlo jej, že by to bol dobrý podklad na hru pre divadlo Skrat, ktoré podľa nej v minulosti pracovalo s dokumentárnymi textami. Preto neskôr oslovila jednotlivých členov Skratu, aby nahovorili ľudské postavy vo filme.
Z materiálu podľa nej vychádza celkový dojem marazmu a frustrácie, pretože problémy existujú roky, vie sa o nich a navrhlo sa niekoľko riešení, no všetky zastali niekde na polceste – vinou byrokratických prieťahov, nedostatku peňazí alebo motivácie politického vedenia či neschopnosti konkrétnych úradníkov. Otázkou podľa nej je aj to, či presadzované riešenia boli kvalitné a v záujme verejnosti a životného prostredia a či prebehla dostatočná verejná diskusia o tom, akým spôsobom sa o probléme komunikuje.
Kauza Istrochem
Istrochem, v minulosti známy ako Dynamitka alebo Dimitrovka, na výrobu dynamitu a iných chemikálií založil v roku 1873 v Bratislave švédsky vynálezca Alfred Nobel. Celková produkcia sa v podniku definitívne ukončila až v roku 2025. Po celé desaťročia sa produkovalo znečistenie prostredia v areáli podniku aj na dvoch odpadových skládkach – Žabí majer a Vrakuňa.
V roku 2009 si firma Istrochem Reality a.s. nechala vypracovať geologický prieskum areálu, no správu utajnila na desať rokov. K odtajneniu došlo až v roku 2020. V správe sa uvádzala prítomnosť zdraviu nebezpečných látok, ako sú benzén, atrazín, olovo a ďalšie. Látky kontaminovali podzemnú vodu, pôdu aj ovzdušie. Znečistenie sa rozšírilo aj do mestských častí Nové mesto, Ružinov a Rača. Konanie o určení zodpovednosti za environmentálnu záťaž sa 28. septembra 2026 opäť vrátilo na začiatok. Náklady na sanáciu záťaží v areáli sa odhadujú na 350 až 500 miliónov eur.
Iný prístup než klasický ľudský pohľad
Vo svojej filmovej tvorbe režisérka väčšinou nezobrazuje tému typickým observačným dokumentárnym spôsobom. Vedela, že perspektíva ľudského pohľadu bude dostatočne zastúpená v dvoch ďalších častiach o Chemku Strážske a Predajnej, a tak si mohla dovoliť formálne experimentálnejší prístup a tematicky širší záber. Ako príklad uvádza aj Barboru Sliepkovú, ktorá sa čiastočne snaží o presah do geologického času.
