Katarína z kauzy Chachaland ukazuje svoj príbeh v novom filme: Neustále mi to vstupuje do života, ale nezničilo ma to
„Je dôležité ukázať, že to nekončí samotným skutkom, súdnym procesom a ani po piatich rokoch terapie. Je to nekonečné.“ Tieto slová zaznievajú od Kataríny Kapustovej (36), ženy, ktorá pred vyše siedmimi rokmi nabrala odvahu, prehovorila o svojom sexuálnom zneužívaní a otvorila tak temnú kauzu detského tábora Chachaland.
Jej vtedajšie svedectvo o praktikách riaditeľa tábora Romana Paulínyho odštartovalo nielen náročný a zdĺhavý proces hľadania spravodlivosti, ale aj jej vlastnú, hlboko intímnu cestu za uzdravením. Práve tú teraz zachytáva nový dokumentárny film režisérky Leny Kušnierikovej s názvom V šere sa stráca cit pre farby.
Snímka, ktorá má oficiálne uvedenie 26. októbra v bratislavskom kine Lumière, divákom neukazuje len traumu z minulosti, ale predovšetkým jej dôsledky a snahu naučiť sa s ňou žiť v prítomnosti.
V rozhovore Katarína Kapustová hovorí o tom, prečo sa rozhodla, že o svojej traume natočí dokument, ako sa jej nakrúcali terapeutické scény a za akú hranicu už filmárov pustiť nechcela, aké je to neustále sa vracať k niečomu, čo jej ubližovalo, či dokáže precítiť spravodlivosť po rokoch súdnych konaní a po rozhodnutí o „podmienke“, a ako bude chcieť ochrániť svoju dcéru pred všetkým, čo dievčatám a ženám hrozí.
Ako vnímala hotový film o sebe
Na otázku, aké to pre ňu bolo s odstupom času celého diania prvýkrát vidieť hotový film o sebe, odpovedá, že natáčali veľmi dlho a materiálu urobili naozaj veľa. Nakoniec ho tam neostalo toľko a priala by si, aby ho bolo o trochu viac. Páči sa jej však, ako to vo výsledku vyšlo.
„Pripadá mi to ako dobrá reprezentácia toho, čo chcela režisérka dokumentom povedať. Prekáža mi však dívať sa sama na seba. Najmä na časti s terapiou je pre mňa náročné sa pozerať. Je to veľmi zraniteľné a citlivé,“ uvádza.
Terapia ako ústredná línia dokumentu
Práve terapia je ústrednou líniou dokumentu. Katarína Kapustová priznáva, že otvárať tie najbolestivejšie veci a zároveň byť nakrúcaná nebolo úplne príjemné. Bola ešte dosť rozložená z materstva, pretože to bol prvý raz od narodenia dcéry, čo sa v tom išla rýpať. Bola unavená a hneď prvé otázky ju položili.
Nemala zásadný problém s prežívaním alebo s otváraním sa, ale nebolo to príjemné práve kvôli novej rodičovskej role. Boli aj chvíle, keď si sama v sebe dala stopku, že do tohto teraz nemôže ísť a nemôže sa tomu úplne otvoriť, lebo by jej to neurobilo dobre. Zomlelo by ju to práve v onom veľmi citlivom období. Pri niektorých veciach preto otvorene povedala, že ich nejde robiť, alebo že v tom, čo práve riešia, už ďalej nepokračuje.
Hranice, za ktoré filmárov nepustila
Katarína Kapustová hovorí, že nemala problém s ničím mimo terapie, všetko bolo pre ňu v poriadku. Nakrúcali bežné veci, napríklad beh alebo otužovanie, to bolo bez problémov. Jedine v rámci terapie mala vnútornú stopku pri niektorých aktivitách, do ktorých sa jej nechcelo.
Bola tam napríklad pasáž, v ktorej mala napísať list sama sebe. To nakoniec vo filme nie je. Zvládla ho síce napísať, ale už ho nedokázala prečítať nahlas. Tiež vedela, že do filmu nechce vťahovať svoju dcéru, a z pôrodnice nechcela zverejňovať zábery zo samotného pôrodu. Chcela ju ochrániť. Vo filme je jedna scéna, kde dcére strihá nechty, ale je v nej celá rozmazaná. Explicitné zábery na ňu nedovolila.
Prečo bolo dôležité vrátiť sa k traume pred kamerami
Na otázku, prečo bolo pre ňu vlastne dôležité znova sa k tejto traume vrátiť pred kamerami a ukázať, ako jej zneužívanie ovplyvňuje každodenný život aj v dospelosti, odpovedá, že to považuje za dôležité, lebo si myslí, že ľudia nevedia úplne uchopiť rozmer toho celého. Toho, ako takáto skúsenosť preniká do každodenného života a ako sa s ňou aj po rokoch stále vyrovnávajú.
