Pred 70 rokmi utopili protikomunistických povstalcov v krvi. Týmto jatkám velil maršal Konev
V meste sú tanky, horia autá, domy sú rozstrieľané a mŕtvoly ležia na dlažbe. Proti občanom stoja okupačné vojská. Dokonca aj nápisy sú povedomé: „Rusi, domov!“ Ibaže tieto sú v maďarčine.
Invázia do Budapešti v roku 1956 je symbolom teroru podobne ako okupácia Československa v roku 1968. Vpád sovietskych vojsk prebehol na príkaz Moskvy, operáciu nazvali Víchor a protikomunistickú maďarskú revoltu utopili v krvi.
Od bezprecedentnej invázie ubehlo 70 rokov a velil jej maršal Konev, ktorému u nás nedávno postavili sochu.
„Väčšinou to boli študenti, robotníci, učni, takisto množstvo žien. Títo ľudia išli bojovať do povstania úplne spontánne, spájali ich heslá o boji za slobodu, odchode okupantov, o konci komunizmu,“ hovorí historik Tomáš Klubert z Ústavu pamäti národa.
„Samotný plán zásahu proti Maďarsku vypracoval štáb sovietskeho ministra obrany. Tým nebol nikto iný ako slávny maršal Žukov, ktorý nesie oveľa väčšiu zodpovednosť. Konev bol vykonávateľom tohto plánu. Pripadá mi to ako vyslovene nechutné a odporné, že bola odhalená práve Konevova socha v predvečer okrúhleho výročia maďarského povstania,“ uviedol Klubert.
Prečo si pripomínať maďarské povstanie aj na Slovensku
Podľa Kluberta je dôležité pripomínať si udalosti v Budapešti z roku 1956 aj na Slovensku, pretože ide o súčasť boja za slobodu proti komunistickej totalite vo východnom bloku. Revolúcia v Maďarsku nebola udalosťou, ktorá prišla z ničoho nič. Bola súčasťou širších procesov, ktoré nastali po smrti Stalina v roku 1953.
Povstaní následne vypuklo niekoľko. Jedným bolo v júni 1953 povstanie v Plzni, potom protikomunistické povstanie vo východnom Nemecku a o tri roky neskôr, v lete 1956, robotnícke povstanie v poľskej Poznani, ktoré bezprostredne predchádzalo udalostiam v Maďarsku. Maďari reagovali na toto všetko.
Čím bolo Maďarsko na jeseň 1956 iné
Komunistický teror spoznala celá východná Európa, ktorá sa po druhej svetovej vojne ocitla pod taktovkou Moskvy. Destalinizácia v Maďarsku podľa Kluberta prebiehala veľmi pomaly, pri moci boli aj naďalej staré stalinistické štruktúry a Maďarom sa proces destalinizácie zdal nedostatočný.
K tomu pristupuje faktor, že Maďarsko bolo okupovanou krajinou. Na rozdiel od nás bolo po vojne porazeným štátom, v krajine boli celý čas sovietske okupačné vojská. A aby tam mohli zostať aj formálne, Maďarsko neskôr vstúpilo do Moskvou riadeného vojenského paktu Varšavská zmluva. Prítomnosť okupantov bola pre Maďarov veľmi ponižujúca. Bol to viditeľný dôkaz, že nemôžu rozhodovať sami o svojom osude.
Sovieti sa v Maďarsku postarali aj o to, aby vo sfalšovaných voľbách vyhrali komunisti, oficiálne Maďarská strana pracujúcich. Vedeli, že režim tam nevznikol sám od seba. Ak o Československu mohli tvrdiť, že voľby tu vyhrali komunisti, v Maďarsku to museli úplne zmanipulovať. Okupačné vojská boli poistkou, aby sa tam komunizmus udržal.
Moskva vedela, že Západ nezasiahne
Moskva si podľa Kluberta mohla toto všetko v strede Európy dovoliť, pretože vedela, že Západ nezasiahne. Západ sa vyjadril, že Maďarsko považuje za súčasť sovietskeho bloku. Navyše sa zabúda, že paralelne s maďarskou revolúciou nastala Suezská kríza, keď Veľká Británia, Francúzsko a Izrael intervenovali v Egypte pre strategický Suezský kanál. Boli neúspešní, pozornosť slobodného sveta sa však upierala na Egypt a maďarské udalosti zostali sčasti akoby v úzadí.
Zo strany Moskvy bola Budapešť výstrahou pre celý východný blok, súčasne aj výstrahou pre Západ, že si nedajú zasahovať do svojich mocenských záležitostí. Rovnakú manifestáciu zopakovali aj v roku 1968 v Československu.
Maďarskí povstalci pritom verili, že im Západ príde na pomoc. Povstalcov o tom presviedčali samotní vodcovia povstania, aby vydržali. Podľa Kluberta však išlo o ilúziu. V Maďarsku bol vtedy predsedom vlády Imre Nagy, ktorý bol síce komunista, ale nie stalinista, no vedenie Maďarskej strany pracujúcich sa do poslednej chvíle bránilo reformám.
Imre Nagy sa postavil na čelo povstania a aj on o pomoci Západu presviedčal povstalcov, za čo ho neskôr kritizovali rozhľadenejší maďarskí intelektuáli. Námietkou bolo, že vodcovia povstania vzbudzovali v ľuďoch falošné nádeje a konali veľmi nezodpovedne. Dá sa povedať, že vodcovia v tom zlyhali.
Rozsah sovietskeho zásahu
Povstanie vypuklo 23. októbra 1956. V tom čase bola v Maďarsku rozmiestnená takzvaná osobitná vojenská skupina, vlastne okupačná posádka, ktorá mala niečo vyše 31-tisíc mužov. Priamy zásah dostal názov Víchor a do operácie bolo nasadených asi stotisíc vojakov. Povstanie pritom zasiahlo de facto celé Maďarsko, nie len Budapešť.
