Súdružka vicepremiérka a iné facky
Vymenovanie Martiny Šimkovičovej za vicepremiérku nie je len politickým ťahom; je to definitívny estetický a morálny kolaps tejto krajiny, zavŕšený s dešpektom, aký si človek s funkčnou mozgovou kôrou sotva dokázal predstaviť.
Premiér Robert Fico týmto gestom neprejavil len hlboký cynizmus, ale čistú, koncentrovanú aroganciu voči slovenskej kultúre, inteligencii a elementárnej ľudskej súdnosti. Dosadiť ženu, ktorá za necelé tri roky dokázala kompletne zdecimovať, polarizovať a paralyzovať slovenskú kultúrnu obec, do pozície podpredsedníčky vlády nie je ničím iným než politickou provokáciou. Svedčí o absolútnej strate zábran tých, ktorí dnes v tomto štáte držia v rukách moc.
Šimkovičová zaviedla čistky v kultúrnych organizáciách a personálne ich rozvrátila, dokázala, že jej chýba akákoľvek vízia, odbornosť a rešpekt k slovenskej kultúre. Rozvrat RTVS, čistky v Slovenskom národnom divadle a Slovenskej národnej galérii, vykonané s eleganciou mäsiarskeho noža a bez akýchkoľvek významných odborných argumentov.
Namiesto práce sme svedkami šírenia konšpirácií a prejavov, ktoré v kultúrnom svete vyvolávajú zdesenie a medzinárodnú hanbu. Jej hlúpa snaha cenzurovať umeleckú slobodu a nahrádzať ju folklórno-totalitnou predstavou o „čistej slovenskej kultúre“, ktorá má bližšie k normalizačným praktikám než k modernej európskej demokracii, je na zaplakanie. Najväčšou tragédiou nie je nominantka, ale človek, ktorý ju do funkcie navrhol – premiér krajiny.
Je to odkaz verejnosti: „Môžeme si dovoliť všetko. Môžeme povýšiť kohokoľvek, bez ohľadu na jeho neschopnosť, len aby sme vám ukázali našu moc.“ Týmto krokom len potvrdil, že kritériom na úspech v tejto krajine nie je vzdelanie, rozhľad, morálka či práca. Jedinou menou je lojalita a ochota slúžiť deštruktívnej agende.
Vicepremiérkou krajiny je osoba, ktorá nedokáže reprezentovať ani svoj vlastný rezort bez toho, aby vyvolala škandál alebo vlnu zaslúženého posmechu. Aké strategické rozhodnutia pre krajinu bude manažovať človek, ktorého hlavnou intelektuálnou agendou je boj proti fiktívnym progresivistickým bubákom a písanie žlčovitých statusov na sociálnych sieťach v štýle treťotriednych konšpiračných webov?
Slovensko prešlo rôznymi bizarnosťami, no nominácia Martiny Šimkovičovej za podpredsedníčku vlády prekračuje všetky červené čiary. Človek by v kútiku duše čakal, že po mesiacoch chaosu sa premiér pokúsi situáciu aspoň navonok upokojiť. Namiesto toho prichádza odmena za nekompetentnosť, za diletantizmus, za systematické ničenie všetkého, čo v tejto krajine malo punc profesionality a kontinuity.
Tento krok je vedomá degradácia štátnych funkcií na úroveň frašky. Slovensko sa mení na krajinu, kde sa nekompetentnosť netrestá, ale s fanfárami oslavuje a povyšuje. Za to, že Martina Šimkovičová zasadne na stoličku vicepremiérky, nesie historickú zodpovednosť každý jeden poslanec a minister, ktorý pred týmto šialenstvom zbabelo sklonil hlavu.
Súdny človek sa až musí pýtať, akú hlbokú nenávisť musí premiér prechovávať k vlastnej krajine, keď jej do čela tlačí postavy, ktoré si pletú štátnu správu s liečením vlastných komplexov menejcennosti na sociálnych sieťach. Je to politický experiment dokázať verejnosti, že na riadenie republiky netreba nielen vzdelanie či charakter, ale už ani schopnosť udržať myšlienku bez toho, aby sa človek vzápätí zhovadil.
Ministerstvá sa stávajú detašovanými pracoviskami pre politických stroskotancov, ktorých jedinou kvalifikáciou je, že dokážu bez začervenania prečítať z papiera akúkoľvek podlosť. Premiér nám týmto návrhom napľul do tváre, priamo, s úsmevom cynika, ktorý veľmi dobre vie, že táto krajina znesie všetko – táto facka jej bude pripadať len ako drsnejšie pohladenie.
Namiesto toho, aby sme vládu hnali k zodpovednosti, sa naťahujeme o to, čo bude po budúcich voľbách, ktorá opozičná strana s ktorou prehodí slovo, kto s kým pôjde a nepôjde do koalície. Táto pseudodebata o budúcich koalíciách je v tejto chvíli zvrátená aj scestná. Ak máme premiéra, ktorý klame, podvádza vlastnú krajinu a namiesto budovania reálnej bezpečnosti sa chodí poklonkovať do Belehradu a potľapkávať sa po pleci s Vučićom, jediným legitímnym cieľom by malo byť jeho okamžité odvolanie a nahradenie kýmkoľvek.
Keby sme v tejto sekunde vyšli na ulicu, zavreli oči a posadili do ministerských kresiel prvých piatich náhodných ľudí, čo sedia na autobusovej zastávke do Šenkvíc alebo Oščadnice, urobili by sme pre túto krajinu hrdinský čin. Tí by totiž v sebe určite našli viac elementárnej cti, svedomia aj úcty k vlastnému národu než táto suita cynikov, ktorá si zo štátu urobila rodinný podnik. Možno si niekto s nádejou zbalí kufre, no v skutočnosti niet kam odísť, pretože clivotu za domovom, ktorý nám kradnú pred očami, si aj tak ponesieme navždy so sebou. Sme odsúdení stáť na zastávke a pozerať sa, ako nám pred očami odchádza posledný spoj k slušnosti, pričom niektorí dobre vieme, že žiadny ďalší už nepríde.
