Veronika Šikulová: Kultúra je ako burina – a to myslím v tom najlepšom zmysle slova
Autorka knihy Kincugi hovorí o starobe, Japonsku aj o tom, prečo kultúra prežije.
Kincugi je japonská technika lepenia poškodených misiek či šálok zlatom. Obrazne ide aj o prijatie starých zranení, vďaka čomu sa stávame odolnejšími. Veronika Šikulová si tento názov zvolila pre svoju najnovšiu zbierku voľne poprepájaných poviedok Kincugi (Slovart, 2026).
„Kincugi je trochu aj to, čomu u nás hovoríme z núdze cnosť. Páči sa mi, keď sa prizná prasklina, kaz, keď sú veci ošúchané a používané. Nazvala som ju tak, lebo je trochu o starobe,“ vysvetľuje autorka.
V poviedkach sa postavy pohybujú medzi Modrou a Bratislavou, no objavujú sa v nich aj japonské motívy. „My sme doma všetci trochu Japonci. Môj muž bol v Japonsku niekoľkokrát a nadšenie je prenosné. Mám rada staré vinohradnícke domy, pivnice, otlčené sudy a gánky, ktorých je v Modre čoraz menej, aj wabi-sabi – krásu v nedokonalosti, v starobe, v tom, čo odchádza,“ hovorí Šikulová.
V knihe sa objavuje aj mytologická dvojica Filemón a Baukis, ktorí prežili spoločný život a chcú umrieť spolu. „Ak prežiješ s niekým celý život, tak tie praskliny do seba nakoniec zapadnú ako dva diely rozbitej šálky. Zrastiete. Človek nie je ostrov. Byť s najbližšími znamená mať svedka svojho života,“ tvrdí spisovateľka.
Jej jazyk je bohatý, pretkaný novotvarmi a rozsiahlymi súvetiami. „Hromadím vety aj veci, chcem napísať všetko, čo vidím, kým to zmizne – handry, staré hrnce, vôňu polievky, prach na polici, smiech aj kašeľ. Slová sa musia valiť v súvetiach, zavše bez bodiek, bez dychu,“ opisuje svoj štýl.
Na otázku, či sa dá žiť úprimne bez toho, aby človek niekoho naštval, odpovedá: „Nedá sa to. Ani náhodou. Ak človek hovorí a žije úprimne, vždy niekoho naštve. Úprimnosť je totiž strašne drahý špás a v dnešnom svete pôsobí takmer ako agresia.“
Šikulová sa vyjadruje aj k podpore kultúry. „Kultúra je ako burina – a to myslím v tom najlepšom zmysle slova. Môžeš ju betónovať, môžeš na ňu nasadiť ministerské postreky, môžeš ju dusiť úradníckymi tlačivami, ale ona si nakoniec nájde prasklinu a vykukne von.“
Reaguje aj na to, že sa ocitla na zozname individuálnych poberateľov štipendií z Fondu na podporu umenia. „Je to zvláštny pocit, keď sa z tvojho mena stane kameň, ktorý niekto zdvihne zo zeme a hodí, hoci sám nevie, koho zasiahne. Kedysi bolo štipendium uznaním, že tvoje večery strávené nad bielym papierom majú pre niekoho zmysel. Bola to česť. A zrazu sa ten zoznam premenil na plagát s nápisom Hľadá sa.“
Veronika Šikulová pracuje na čiastočný úväzok v Malokarpatskej knižnici v Modre. „Pracovať v knižnici na čiastočný úväzok je možno najvznešenejšia forma aristokratického luxusu, akú si slovenský spisovateľ môže dopriať,“ hovorí s nadhľadom.
Je významnou súčasnou prozaičkou a publicistkou. Debutovala v roku 1997 poviedkami Odtiene, odvtedy vydala viac ako 20 prozaických, esejistických kníh a kníh pre deti. V roku 2014 za knihu Medzerový plod získala cenu Anasoft litera. Jej prózy nesú často autobiografické prvky a sú úzko späté s Modrou.
