Lámal a dával
Dvadsať rokov je dosť na to, aby si človek zvykol aj v nebi. Autorka je spisovateľka.
Keď prídu do knižnice prváci, predstavujem si, ako do ich života pribudnú knižky. Doteraz ich iba trhali alebo do nich kreslili obrázky. Aj trhať sa treba naučiť.
Predstavujem si, ako už na konci školského roka priplávajú k neznámym brehom a objavia pevninu, ktorá sa volá literatúra.
Občas radšej varil, ako písal
Keď je reč o tatkovi Vincentovi, v pondelok by mal deväťdesiat. Neviedol ma nikdy k ničomu. Doma bolo dosť kníh, tato bol spisovateľ a mama doktorka, psychiatrička. Obaja mali radi literatúru, hudbu, prírodu. Veľa som čítala.
U nás to bolo všetko inak. Mama mala nočnú, bačoval u nás tatov brat, hovoril, nič sa neboj, o chvíľu navarím polievku, potom zistil, že tečie voda na splachovači, šiel opraviť splachovač, utrhol ho, povedal: „Povedz Vincovi, nech ma niekedy dojde kuknúť,” a odišiel domov. Prišiel otec, ten ladil klavír, varil… vytrhol strunu a odišiel aj on.
Tatko varil vždy štyri jedlá naraz, potom bolo treba vyprázdniť hrnce, lebo sme to nedokázali zjesť a on varil rád, tak sme to išli niekomu odniesť alebo sme išli na návštevu a zobrali to so sebou. Bolo to trochu iné, ale dobré detstvo.
Otec chodieval veľmi skoro spať. No, ale keď išiel skoro spať, tak už okolo tretej, pol štvrtej začal úradovať. Pukali mu kolená, chodil po kuchyni a varil. Keď sme vstali, už bol navarený obed pre pol Modry, medzitým písal, vlastne už mal napísané. O desiatej bol hotový.
Písať nevie hocikto
Vždy som mala pred ním rešpekt. Raz som napísala poviedku a doniesla som mu ju. Išla som za ním v sobotu, on okopával jahody, čakala som, že niečo povie a on nepovedal nič. Išla som tam o týždeň, mal doma návštevu a všimla som si, že ten môj text už nie je tam, kde som ho položila. Keď som odchádzala, tak mi pred návštevou hovorí: „Verona, ty si mi tu minule nechala takú poviedku. Šak tam je hore na skrini, zober si ju.” Zobrala som tie papiere do ruky a medzi mojimi riadkami bolo všetko červené. Podľa neho na poviedke nebolo dobré nič. Spýtala som sa ho: „Tato, a čo s tým mám urobiť?” On povedal: „Odhoď to a napíš si novú poviedku.”
Rozprávať vie hocikto, ale písať nie. Keď počúvaš ľudí po šenkoch, po autobusoch, zistíš, že každý dobre rozpráva. Keby to mal napísať, nejde mu to.
Keď som začala chodiť na žurnalistiku, tatko si zo mňa robil srandu. Hovorieval, že sa to ku mne hodí, pretože novinári sú takí istí ľachtikári ako ja, že ani ja nikdy nedotiahnem veci do konca a všetko si zľahčujem.
Umenie je dôležité. Bez neho by sme boli chudobnejší. Keby neboli knihy, obrazy, hudba, tak ja tu nechcem byť. To sú tie najdôležitejšie veci. To nie je nejaký bonus.
Tato vedel hovoriť viachlasne a písať, ako keby komponoval.
Dvadsať rokov je dosť na to, aby si človek zvykol aj v nebi! Hádam si si zvykol. My bez Teba nie. Včera som sa v kostole za Teba modlila. Trhala som modlitbu na franforce, nech sa ujde pre všetkých, čo tu sme, ako chleba… Lámal a dával…
Na svete je stále veľmi pekne aj veľmi dobre! To je dôležité.
