Je selfie iba narcistickým gestom? Pozrite si tri ťaháky tanečného festivalu
Festival Bratislava v pohybe sa uskutoční 14. – 26. októbra 2026. Prináša tri predstavenia, ktoré skúmajú autoportrét v ére selfie, osobnú reakciu na rasizmus a folklór ako živú komunitu.
Rebecca Journo: Keď stojíme pred objektívom, nasadzujeme si masku
Francúzska choreografka Rebecca Journo sa po piatich rokoch vracia na festival. V roku 2021 tu uviedla sólo La Ménagère, tentoraz prichádza so skupinovým dielom PORTRAIT, ktoré 14. októbra 2026 o 19.00 otvorí jubilejný 30. ročník v Divadle Aréna.
PORTRAIT vyrástol z fotografie a autoportrétu. „Začali sme na ňom pracovať v roku 2020. Veľkým impulzom bola fotografická prax Véronique Lemonnier, s ktorou spolu vedieme La Pieuvre. Venovala sa autoportrétu a mňa začalo zaujímať, čo znamená pravidelne fotografovať samu seba a čo autoportrét znamená dnes, v období selfie. Zaujímala ma otázka, kedy je selfie iba narcistickým gestom a kedy si prostredníctvom vlastného obrazu znovu privlastňujeme identitu. Póza je sama osebe autoportrétom – chvíľou, keď sa zastavíme a rozhodujeme, čo zo seba ukážeme.“
Jej pohybový jazyk je s fotografiou prirodzene prepojený. „Vnímam ho ako koláž obrazov, trochu ako stop motion. Často vychádzam z obrazu, z neho vytváram pohyb a potom v pohybe znovu objavujem obraz. Pracujem s fragmentovaním, zastavením a s tým, čo nazývam fotografický pohyb. Na začiatku sme pracovali s referenciami na Cindy Sherman, Francescu Woodman, Claude Cahun, Diane Arbus či Modiglianiho – obrazy sme najskôr napodobňovali a potom hľadali spôsob, ako ich rozhýbať a transformovať.“
Predstavenie je aj hrou s tým, ako sa prezentujeme. „PORTRAIT je o tom, ako by sme chceli, aby nás videli ostatní, a ako nás v skutočnosti vidia. Keď pózujeme pred objektívom, nasadzujeme si masku. My sa s ňou hráme prostredníctvom tela a identít. Predstavenie môže pôsobiť temne a vážne, ale je v ňom aj čierny humor.“
Oulouy: Chcem, aby divák niečo cítil
Tanečník a choreograf Oulouy, narodený na Pobreží Slonoviny a pôsobiaci v Barcelone, vyrastal na africkom a americkom street dance. Jeho sólo BLACK vzniklo po vražde Georgea Floyda ako reakcia na rasizmus a násilie na čiernom tele. Dielo sa dostalo do výberu Aerowaves Twenty25, festival ho uvedie 15. a 16. októbra 2026 o 20.00 v A4.
„V tomto predstavení išlo predovšetkým o emóciu. Dôraz nebol na pohybe, ale na pocite. Tanec je jazyk, ktorým sa vyjadrujem, takže bolo prirodzené použiť ho. Pôvodne vznikla desaťminútová choreografia pre súťaž Burgos & New York International Choreography Contest. Neskôr sa z nej vyvinulo tridsaťminútové dielo BLACK.“
Pracuje s africkými a americkými street dance štýlmi. „Mnohé z týchto tancov vznikli z každodenného života. Ich kroky zobrazujú bežné činnosti, nesú príbeh, pohyb aj identitu. Africký street dance pracuje s emóciami, ktoré sa zrkadlia vo výraze tela a tváre. Pre mňa je dôležité ukázať, že tieto štýly nemusia zostať iba v kategórii zábavy alebo krátkych videí na sociálnych sieťach. Môžu byť jazykom súčasného tanca.“
Čo by si mali diváci odniesť? „Nikdy netvorím choreografiu s tým, že by som chcel publiku povedať, čo si má odniesť. To, že rasizmus je zlý, je zjavné. Predstavenie mi dáva možnosť ukázať svoje pocity a realitu. Dôležité je, aby niečo cítil. Ak pohyb niečo vyvolá, potom niečo komunikuje.“
What the folk: Toho, čo nás spája, je viac než toho, čo nás rozdeľuje
Jubilejný 30. ročník prináša novinku. Festival sa po prvý raz spolupodieľa na vzniku nového diela ako koproducent. Inscenácia WHAT THE FOLK Sone Ferienčíkovej, Petra Šavela a kolektívu BOD.Y bude mať slovenskú premiéru 25. októbra o 20.00 v Telocvični.
Festival už tri desaťročia prináša na Slovensko osobnosti súčasného tanca a prepája slovenskú scénu so zahraničím. Koprodukcia WHAT THE FOLK je ďalším krokom – tentoraz festival nevstupuje iba do prezentácie hotového diela, ale priamo podporuje jeho vznik.
WHAT THE FOLK čerpá z folklóru, no nevníma ho ako uzavretý súbor tradícií. „Pre nás je folklór skôr komunita a potreba vytvárať ďalšie komunity, zdieľať a tvoriť niečo spoločne. To je ľudsky veľmi dôležité a možno to v dnešnej polarizovanej spoločnosti chýba,“ hovorí choreograf Peter Šavel.
Pri tvorbe nevychádzali iba z konkrétneho ľudového tanca. Skúmali princípy, na ktorých vznikal, improvizáciu, komunikáciu v skupine, rytmus, hlas a spoločný spev. Na výskume spolupracovali s odborníkmi na autentický folklór a prácu s hlasom.
„Mám pocit, že sa stále poukazuje na to, čo nás rozdeľuje, a nie na to, čo nás spája. A toho, čo nás spája, je oveľa viac,“ hovorí Soňa Ferienčíková. Inscenácia preto smeruje k momentu, v ktorom sa môže hranica medzi javiskom a publikom prirodzene uvoľniť.
