Hra, ktorá sa nikdy neskončí
Autorka je spisovateľka. Náš bájny hamrštíl nebol len obyčajným miestom na mape uprostred vinohradov. Zavše sa mi zdá, že bol stavom vedomia, že na svete je dobre, že jeseň vonia, jar vonia inak, v zime prídu pod okná srnky a v lete vyschne tráva a budú cvrlikať svrčky. Miesto, ktoré voňalo včelími plástami a trochu pušným prachom dobrých a dlhých debát a, samozrejme, vínom…
Toto miesto sa spája s osobnosťou Ľubomíra Feldeka. Ako malé dievča som možno stála uprostred izby, keď vtom do dverí vstúpil Ľubomír Feldek. Na toto prvé stretnutie s ním si nepamätám, no viem, že Ľubo nikdy na mňa nepôsobil ako návšteva. Nebol to skrátka obyčajný muž, ale niečo ako chodiaci orloj, z ktorého namiesto apoštolov vyskakovali rýmy a básničky a slovné hračky.
Priniesol mi vtedy legendárnu knižku Hra pre Tvoje modré oči. Stala som sa majiteľkou vzácnosti, no to najcennejšie bolo vpísané atramentovým perom na prvej strane, venovanie, ktoré bolo zároveň rozsudkom aj oslobodením: „Verone, aby neuctievala len svojho otca.“
Od toho dňa som sa stala jeho čitateľkou. Prečítala som všetko. Jeho román Van Stiphout som na strednej škole nosila so sebou ako amulet. Ľubomír Feldek nie je len básnikom slovenskej zeme; bol čosi ako seizmograf svetovej avantgardy. Keď prekladal Nezvala, uskutočňoval alchymistickú transmutáciu. Svetová poézia tiekla cez Feldekove pero priamo do našich slovenských žíl.
Raz som Ľubka pozvala k nám, medzi deti. To, čo som videla, nebola prednáška. Ľubomír Feldek je geniálny pedagóg, mág, ktorý vie sňať z poézie nánosy nudy a strachu. Hral sa s nimi, akoby sám bol dieťaťom, no s múdrosťou starého šamana. Ľubo vie, že dieťa netreba poúčať, že ho treba infikovať úžasom.
Keď hovorím o poézii, nemôžem byť len nostalgická. Najveselšie stretnutia, aké som kedy v živote zažila, sa spájajú s neopakovateľnou konšteláciou Olinka Feldeková, Ľubo Feldek aj Ľubo Dobrovoda. To bol literárny a ľudský ohňostroj, pri ktorom sa dalo zohrievať.
Preto som už od detstva mala rada, keď náš tato prišiel domov a rozhovoril sa o tom, čo je nové u Feldekovcov. Do tejto konštelácie patril aj Rudo Sloboda. Trojica – Šikula, Feldek, Sloboda – pre mňa tvorila triumvirát slovenskej literatúry.
Tento príbeh by však nebol úplný, ak by som nespomenula môjho svokra, Jozefa Mihalkoviča. Môj svokor napísal v jednom z textov vetu, ktorá mi dodnes znie v ušiach ako prorocké vyznanie: že by nám Slovákom bolo treba viac takých Feldekov. V dnešnom svete, ktorý zhrubol a zmechanizoval sa, nám až fatálne chýba feldekovský element, schopnosť urobiť zo života hru.
Keď sa dnes v knižnici pozerám na malé dievčatá a chlapcov, ako s otvorenými ústami počúvajú Feldekove verše, viem, že tá Hra, ktorú mi kedysi priniesol do hamrštílu, sa nikdy neskončí. Pokračuje ďalej cez generácie ako štafeta svetla. Ľubo, k deväťdesiatim narodeninám Ti neželám len zdravie a pokoj, ale to, čím si Ty sám celý život obdarovával nás: permanentný úžas zo sveta!
