Strašne sme klesli
Vystúpim z auta, aby som sa rozhliadla, kde dnes budeme nocovať. Sme na ceste na juh Francúzska a spíme v aute. Deviata noc nás zastihne v Antibes. Na tejto ceste spávame či rovno bývame v aute. Okrem miest ako Liptovská Mara či bosnianske dedinky sa dobre nocuje aj v Taliansku. Biele čiary na parkovisku znamenajú, že je to zadarmo, modré miesta sú platené.
Neosvetlený kus štrkovej cesty na pobreží, pri futbalovom ihrisku, sa v noci rozvlní tlmeným svetlom dotykových lampičiek a tichou vravou nocľažníkov, ktorí nemajú priamo karavan, ale kadejaké prístrešky na streche auta, alebo nič, ako my. Tieto neformálne medzinárodné komunity fungujú dokonale. Nocovanie v autách je tu tolerované, ide o jednu, nanajvýš dve noci a pokračuje sa ďalej.
Z Janova sa presúvame nižšie. San Remo sa kedysi belelo, svietili jeho budovy aj žiarivá sláva. Teraz mám z neho iný pocit a možno lepší ako pred tridsiatimi rokmi. Vonkajší esprit vyšumel, ale pláže sú stále krásne a udržiavané, policajti ústretoví a káva lacná. O kúsok ďalej je Francúzsko. Cez Nice len preletíme, tu sa neoplatí prespať v aute. Zastaneme až v Antibes a parkujeme na dobrom mieste, hneď pri päte prístavu.
Mestečká a mestá na riviére sa podobajú, ale toto mám akosi radšej. Je tu veľa umelcov. V hradbách oddeľujúcich mesto od mora, akoby priamo v múre, sú priestory, ktoré si prenajímajú výtvarníci. Vchádzam do prvého, žena v ňom postojačky maľuje, v obklopení svojich obrazov. Skúmam ich zblízka, až sa ma opýta, čo na ne hovorím. Hovorím, že aj ja maľujem na sklo a na zrkadlo, ale mám inú techniku. Tak sa začneme zhovárať a po chvíli sedíme vonku pri malom stolíku.
Nikam necestujem bez knihy, ani sem nie. Na tejto ceste čítam Angelin popol, príbehy o neuveriteľnej biede v Írsku tridsiatych rokov. Počuť francúzštinu, ruštinu a angličtinu, v tomto poradí. Moja maliarka mi ponúkne kávu. Pýtam sa na protesty, všade o nich čítam. Tu nie sú, hovorí. Každá generácia Francúzov žiada o lepšie podmienky na štúdiá a tie sú pravidelne ignorované. Problém je, že namiesto riešenia požiadaviek študentov na nich vláda pošle policajtov. Do toho extrémisti vykrikujú o revolúcii, iní o zachovaní poriadku. Zmätok vláde vyhovuje.
Je tu bordel, všade. U nás na Slovensku tiež, poviem. Chce vidieť, čo maľujem. Ale ja najmä píšem knihy, spresním. Opýta sa, či viem, kto je Thélyson Orélien – nie, netuším. Napísal vraj román a zistilo sa, že ho celý vytvorila umelá inteligencia. Vieš, hovorí, ja ten obraz musím namaľovať a môžem to robiť aj tu, pred ľuďmi, ale vy spisovatelia pracujete ukrytí v izbách a domoch, nikto nevie, či ste knihu naozaj napísali. Veru tak, povzdychne si, musíme kontrolovať všetko. Strašne sme klesli. Ale možno to bude treba prijať.
Opýtam sa, či vie o tom, že niektoré prózy sa prekladajú z jedného jazyka do druhého pomocou AI, a to je nehorázne. Umelecký preklad nie je návod na mixér. To je jasné! – Francúzka vykríkne a buchne sa do stehien. Môj muž sa vracia z prechádzky po meste. Nesie čerstvú citrónovú šťavu s cukrom, celú fľašu. Chutí úžasne. Naleje mne aj maliarke, pijeme. Ona má ruky od farby. To, čo maľuje, je podľa mňa hrozné, ale pravdivé.
