Ornitologička Rubáčová: Niektoré samce môžu po spárení zlenivieť a ich spev stráca na kvalite
Samice vtákov si pri výbere partnera všímajú sekundárne pohlavné znaky, od sfarbenia a veľkosti tela až po tvar chocholky či spev. Práve spev môže samici napovedať, ktorý samec je pre ňu najvhodnejším partnerom.
Výskumy ukazujú, že širší spevácky repertoár môže zvyšovať atraktivitu samca. Niektoré vtáky napodobňujú spev iných druhov, iné si vytvárajú vlastné nárečia, ktoré sa líšia aj v rámci Slovenska. Po nájdení partnerky však môžu samce zlenivieť.
„Po vytvorení páru intenzita spevu vo všeobecnosti klesá, keďže samec už nemusí investovať toľko energie do získania partnerky,“ vysvetľuje ornitologička Lucia Rubáčová, odborná asistentka na Katedre zoológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského.
Prečo vtáky spievajú
Najdôležitejšou funkciou spevu je vzájomné rozpoznávanie. Akustický signál slúži ako predreprodukčná izolačná bariéra medzi druhmi. Červienka sa neskríži s drozdom alebo vrana sa neskríži s holubom. Rozpoznávanie môže fungovať aj na individuálnej úrovni. V stotisícovej kolónii tučniakov cisárskych sa všetky jedince ozývajú naraz a matka stále trafí k svojmu mláďaťu. Samce si spevom obraňujú hniezdne alebo potravné teritóriá a lákajú samičky.
Vrodené melódie alebo učenie od rodičov
Drvivá väčšina vtákov má druhovo-špecifický akustický signál daný geneticky. Papagáje, kolibríky a veľká skupina spevavcov však majú spev do veľkej miery flexibilný a jeho výsledná podoba je podmienená procesom učenia.
Proces učenia môže mať rôzne podoby. Na jednej strane sú druhy, ktoré sa učia spievať počas veľmi krátkeho obdobia, napríklad sto dní. To, čo sa v tomto čase naučia, potom spievajú po zvyšok života. Na druhej strane sú sláviky, kanáriky či škorce, ktorých okno učenia sa takmer nezatvára a dokážu meniť svoj spev zo sezóny na sezónu. Dokážu napodobňovať nové zvuky, neustále sa učiť a svoj spev obmieňať, pričom šírka ich repertoárov v priebehu života môže narastať.
Vtáčie nárečia
Vtáky si dokážu vytvárať vlastné nárečia, ktoré možno prirovnať k ľudským dialektom. Príkladom je sýkorka veľká alebo penica čiernohlavá, ktoré žijú v Európe aj v Ázii. Jednotlivé populácie toho istého druhu žijú v odlišných ekologických a sociálnych podmienkach, a preto sa ich komunikácia môže postupne prispôsobovať miestnemu prostrediu.
Živočíchy využívajú signály, ktoré sa prostredím čo najmenej deformujú a k príjemcovi dorazia v najlepšej kvalite. Ak vták žije v hustom prostredí, kde dochádza k väčšej deformácii zvuku, môže svoj spev prispôsobiť tak, aby sa čo najlepšie šíril a bol zrozumiteľný. Dôležité sú aj sociálne podmienky. Niektoré jedince žijú v hustejších populáciách, majú malé teritóriá a veľa susedov, interagujú medzi sebou agresívne a bojujú o samice. Tam je signál vyháňaný do úplného maxima, aby sa navzájom prekonali.
Keď si vtáky prestanú rozumieť
Spev jedincov toho istého druhu sa môže zmeniť natoľko, že si prestanú rozumieť. Ak sú rozdiely medzi populáciami natoľko výrazné, že sa jedince napríklad zo západnej Európy a z Japonska podľa spevu už nerozpoznajú, spev sa stáva predreprodukčnou bariérou medzi nimi. Toto možno považovať za začiatočný proces speciácie, pretože vzniká veľký predpoklad, že sa už nebudú krížiť.
Opačný proces funguje len na vnútrodruhovej úrovni. Udržiavanie dialektu je spôsobené migráciou jedincov medzi populáciami alebo skupinami s rozdielnym dialektom. Ak sa jedince vracajú na svoje hniezdisko, je vysoká pravdepodobnosť, že sa opakovane stretávajú s vtákmi s rovnakým alebo podobným spevom. Ak máme menej verné jedince, ktoré z roka na rok menia hniezdiská a osvojujú si spev iných vtákov a naopak okolité jedince inkorporujú ich motívy do vlastných spevov, rozmanitosť dialektov sa môže znižovať. Migranti z rôznych populácií alebo dialektových skupín môžu do určitej miery ovplyvňovať výslednú podobu dialektov naprieč populáciami.
Rozhodujúca je stabilita prostredia, populačná hustota a s ňou spojená konkurencia o zdroje. Do istej miery to závisí aj od skúsenosti. Ak sa jedincovi podarí úspešne vychovať potomstvo, vráti sa na lokalitu. Keď sa mu nepodarí rozmnožiť, odletí niekam iné.
Dialekty vtákov na Slovensku
Aj na malom území, ako je Slovensko, sú zdokumentované príklady vtáčích dialektov pri rovnakom druhu. Pred zhruba 20 rokmi sa výskum venoval strnádkam lúčnym a ich dialektom na Slovensku, pričom bolo opísaných niekoľko nových dialektových skupín. Ďalší výskum sa zameriaval na nenápadné druhy svrčiaka zelenkavého a svrčiaka riečneho. Cieľom bolo zistiť, či aj spevavce s jednoduchým spevom môžu preukázať geografickú variabilitu svojho spevu.
