Priestor, v ktorom bývame, ovplyvňuje aj našu psychiku: Ako na nás pôsobia vysoké stropy a prečo sa v loftoch cítime inak?
Domov, v ktorom nám je dobre, nám dáva pocit bezpečia a podporuje tvorivosť aj spôsob, akým premýšľame či oddychujeme. Priestor, materiály a proporcie v ňom nechajú vyniknúť to podstatné. Zrazu sa dá sedieť, rozprávať, mlčať aj pracovať bez pocitu, že sme v cudzom obraze.
Psychologička Naďa Dudová z platformy ksebe hovorí: „Autentické priestory v nás oslovujú hlbšie psychické procesy, než si bežne uvedomujeme. Nepôsobia len na estetickej úrovni, ale vytvárajú pocit bezpečia, kontinuity a zakorenenia. Človek prirodzene hľadá prostredie, ktoré je pravdivé, zrozumiteľné a nesie známky ľudskej prítomnosti. Miesta s príbehom nám pripomínajú, že sme súčasťou niečoho väčšieho a trvácnejšieho, čo posilňuje pocit identity a stability.“
Boris Sližka, lektor a kouč, ktorý vo svojej práci vychádza najmä z Gestalt prístupu a schématerapie, približuje: „Priestor s príbehom v nás často vyvolá zvedavosť, možno aj hravosť. Máme chuť dotknúť sa pôvodných materiálov, skúmať ich povrch, stopy používania a drobnosti, ktoré by v generickom interiéri zanikli. Miesto potom nevnímame iba ako bývanie, ale ako niečo, s čím môžeme vstúpiť do vzťahu.“
Autentickosť však nevytvorí jedna odhalená tehlová stena ani drahý dizajnový predmet. Dôležité je, či jednotlivé prvky v priestore dávajú zmysel a či nepôsobia ako kulisa vytvorená na efekt. Pôvodné materiály, nerovnosti či stopy používania môžu byť príťažlivé práve preto, že pripomínajú skutočný príbeh a históriu miesta.
Jedným z najvýraznejších, hoci často prehliadaných prvkov priestoru, je výška stropu. Tá nepracuje len s estetikou, ale aj s naším myslením. V psychológii sa tento jav nazýva cathedral effect. Po stáročia boli katedrály a ďalšie sakrálne priestory navrhované tak, aby človeka vyviedli z každodennej mierky.
„Výskumy opisujú takzvaný cathedral effect, podľa ktorého vysoké stropy podporujú abstraktnejšie, tvorivejšie a otvorenejšie myslenie. Pocit priestoru totiž mozog interpretuje ako väčšiu mieru slobody a možností, čo uľahčuje kreativitu a hľadanie nových riešení. Naopak, nižšie stropy prirodzene smerujú pozornosť k detailom, analytickému mysleniu a sústredeniu na konkrétne úlohy,“ opisuje psychologička Naďa Dudová.
Boris Sližka to vysvetľuje na jednoduchom príklade: „Keď vstúpime do vysokého priestoru, často zdvihneme zrak, rozhliadneme sa a vnímame väčší objem okolo seba. Môžeme mať pocit väčšej otvorenosti a voľnosti. Pozornosť sa potom môže viac orientovať na širšie súvislosti, nové spojenia a celkový obraz.“
Takto uchopená psychológia priestoru dáva zmysel aj pri konverziách industriálnych budov na bývanie. V Bratislave to dobre vidno napríklad na projekte Lofty Kominárska, ktorý vznikol premenou bývalej tlačiarne Svornosť z roku 1953. Nové bývanie tu otvorene priznáva svoj pôvod a nadväzuje naň s rešpektom.
Martin Mistrík z WERKS, ktorý za projektom stojí, to zhrnul: „Keď sa história, architektúra a umenie stretnú v pravde materiálu a prevedenia, priestor prestáva byť len kulisou a začne hovoriť sám za seba. To je moment, keď sa v ňom ľudia cítia absolútne prirodzene.“
Ako uzatvára Boris Sližka: „Dobrý priestor nám umožňuje byť aktívni a živí, ale aj spomaliť. Môcť sa v ňom sústrediť, oddychovať, stretávať sa s druhými alebo sa na chvíľu ukryť. Zároveň je dôležitý aj pocit, že nie sme vo vlastnom bývaní iba návštevníkom.“
