V srdci divočiny: Pittov návrat so psom Odinom
Brad Pitt sa vracia na plátna ako James Belmont, bývalý príslušník amerických špeciálnych jednotiek. Počas kariéry si nestihol založiť rodinu, no z vyslaní do Iraku a Afganistanu si domov odniesol vzácny dar – psa. So štvornohým veteránom Odinom, nemeckým ovčiakom, ktorý prišiel o labku, trávi celé týždne letmi hydroplánom nad Aljaškou. Obaja odišli hľadať pokojnejší život ďaleko od tráum, ktoré si zo služby ponesú už navždy.
Prvé scény filmu sú dokonalou idylkou. Vysadnú z hydroplánu, vybalia stan v zátoke a zapália oheň. Otvoria si prvé pivo, zatiaľ čo sa v pahrebe griluje čerstvo chytený losos. Túlia sa k sebe a potichu sa tešia, že sedia pri jazere na Aljaške, lebo tridsať rokov na to nebol čas.
Prežije ten pes?
Lenže čo by to bolo za survival thriller, keby sa niečo nepokazilo? James uteká pred búrkou, no dostane infarkt a s lietadlom havaruje v neprístupnom teréne. S otázkou, či prežije Odin, sa režisér David Ayer stretol od prvého momentu, ako film oznámili. Verejnosť musel upokojiť, že nemecký ovčiak nezomrie. Paradoxne, celá obsesia s tým, ako pes dopadne, bola napokon na škodu. Ayera to dohnalo až k tomu, aby hneď v prvej scéne tak trochu vyspoiloval, ako celá snaha o prežitie v aljašskej divočine dopadne. Škoda.
Zásoby majú na pár dní a pred sebou 93 kilometrov cez divočinu. Pitt kráča s vypätím všetkých síl, Odin je po havárii otrasený, a tak sledujeme lineárnu a prvoplánovú výpravu, ktorú každých pár minút preruší prekážka. Scenáru pomáha krása prírody. Film je vizuálne pôsobivý, pričom Aljašku pri natáčaní plnohodnotne zastúpili hory Nového Zélandu.
Lacné CGI a vojnové flashbacky
Práve preto ako päsť na oko pôsobia stretnutia Pitta a Odina so zvieracími nástrahami, ktoré v lesoch Aljašky číhajú. Film, ktorý stojí a padá na surovom vizuáli, mohol scénu s grizlym vymyslieť aj inak ako pomocou lacného CGI. Vizuálne efekty nie sú inherentne zlé, no CGI je treťotriedne. Pitt podľa očakávaní neustále padá zo skál, potkýna sa a láme si končatiny. Vždy, keď začne nová scéna, na 90 percent divák dokáže predpokladať, čo by sa mohlo stať. Našťastie, dĺžku hodinu štyridsať si Ayer dokáže dôstojne obhájiť.
Do všetkého ešte vstupujú vojnové flashbacky. Odin si z Afganistanu odniesol ťažkú traumu, domov sa vrátil so zjazvenou tvárou a chýbajúcou labkou. Belmont tam stratil celú jednotku, pri akcii prežil ako jediný vojak. Škoda len, že sériu scén z vojny zrejme Pitt s partiou komparzistov nakrútil za dve hodiny niekde v púšti, čomu zodpovedá aj autenticita a kvalita výsledných spomienok. Miestami diváka skôr rušia a emocionálne manipulujú, pričom silné PTSD by sa na plátne dalo určite zobraziť aj uveriteľnejšie ako neustálymi prestrihmi do fejkového Afganistanu.
Dva tromfy: Pitt a Odin
Tieto technické prešľapy a skratkovitý scenár by väčšinu žánroviek poslali ku dnu. Lenže V srdci divočiny má dva tromfy: Pitta a Odina. A na zahodenie nie je ani záverečná tretina filmu, ktorá ho z priemeru žánru ťahá smerom nahor. Natočiť survival thriller v lese, v hlavnej úlohe s vojnovým veteránom a psom, je objektívne ťažký oriešok. Brad Pitt sa nemal s kým rozprávať. V divočine neexistujú dialógy, napriek tomu to dávalo zmysel. Pitt sa rozprával s Odinom aj sám so sebou, Odin odpovedal mimikou a činmi.
Keby si niekto zaslúžil „psieho Oscara“ v Cannes, tak práve on. Pitt musel všetky emócie uhrať očami a fyzicky. Pri scéne, keď si dolámal ruku a potom si ju musel jednou rukou sám ošetriť, sme v kine ani nedýchali. Či to bolo realistické? Ťažko povedať, no na nás to fungovalo. To, čo funguje naozaj bezchybne, je aj hudba a zvuk. Keďže dialógov niet, sústredili sme sa na praskajúce konáre, hukot rieky, škrekot zvierat. Prekvapivo dobre fungovali aj náznaky „nadprirodzenosti“, či už v zákutiach lesa, alebo u Odina.
Metafora o návrate z vojny
Aj keď sa Ayer divákom neustále snaží natlačiť pred oči, film vo svojej podstate funguje ako jedna veľká metafora. Metafora o návrate z vojny, z pekla, ktoré obaja prežili. Zabudnúť sa nedá, dá sa to zvládnuť len spoločnými silami. Vzájomnou dôverou. A aj tak sa to nepodarí každému.
Je V srdci divočiny najlepší survival thriller, aký kto kedy natočil? Nie. Mal by si ho pozrieť aj divák, ktorý nepatrí medzi najväčších fanúšikov Brada Pitta a nie je ani zarytý psíčkar? Napriek všetkému áno. Vzal si trošku z oscarového Revenanta, čímsi sa inšpiroval aj kultovkou Útek do divočiny. V momente, keď v nás tesne pred koncom putovania Pitta a Odina pomaly narastala skepsa z prvoplánového scenára, nás film emocionálne rozsekal. Bez toho, aby sme o vyvrcholení zápletky prezradili priveľa, Ayer zaužívanú žánrovú schému otočil naruby a aspoň trochu tak rozbil hollywoodsky koniec, ktorý sme všetci očakávali.
