Milan Kňažko: Kým ma práca baví a nepletiem si Emila Horvátha s Milkou Vášáryovou, chcem pri nej vydržať
Herec Milan Kňažko po seriáli Večne mladí nezíde z obrazoviek. Od konca septembra ho budeme opäť vídať v utorok neskoro večer v relácii Sedem. V rozhovore sa vracia k nakrúcaniu seriálu z domova dôchodcov a rozpráva aj o vlastnom živote aktívneho dôchodcu, ktorého práca stále baví. Hrá, koncertuje, debatuje, pestuje v záhrade figy a cez vnuka objavuje rockovú hudbu. Len priatelia, s ktorými sa dá rozprávať málo a dozvedieť sa veľa, mu stále ubúdajú.
V seriáli Večne mladí ste hrali sarkastického džentlmena, ktorý ironicky komentuje dianie okolo seba. Vy to robíte aj v humoristickej relácii Sedem. Budete v tom aj v novej sezóne pokračovať?
Áno, mali by sme začať opäť 29. septembra v rovnakej zostave ako doteraz, hoci budem musieť niektoré časti vynechať pre iné povinnosti. Tieto témy ma bavia, pretože sú smiešne samy o sebe.
Vaša postava Stano Ulman bol v seriáli aj dosť veľký frfloš, ktorý nemá rád ľudí. Vy osobne máte ľudí rád?
Mám, veď celá moja robota je postavená na stretávaní sa s nimi. Netvrdím, že neexistujú ľudia, ktorých nechcem stretnúť, ale tých obyčajne ani nestretávam. Inak aj ten Ulman v hĺbke duše mal ľudí rád, čo sa nakoniec prejavilo v mnohých konkrétnych situáciách. Lebo tvrdiť o sebe, že nemám rád ľudí a skutočne nemať rád ľudí, to je rozdiel.
Nemení sa to vekom? Ja mám pocit, že s pribúdajúcim vekom som menej spoločenská.
Asi to tak bude, ale je pravda, že človeku vekom najmä ubúdajú priatelia. Mnoho z tých, s ktorými som si mal čo povedať a niečo sme prežili, tu už nie sú.
S mladšími ľuďmi sa už len ťažko hovorí napríklad o okupácii Československa z roku 1968, keď sa narodili v roku 1975, pretože to na rozdiel od nás osobne neprežili. Oni to síce intelektuálne môžu pochopiť, ale je to asi tak, keď som ja mal 20 a hovorili mi o druhej svetovej vojne. Chýbajú mi ľudia, s ktorými som prežil rôzne situácie a stačilo si povedať menej a dozvedeli sme sa viac. Dnes môžete hovoriť veľa a nedozviete sa nič, alebo sa dozviete podstatne menej.
Kedy ste si naposledy získali nového blízkeho priateľa, s ktorým sa dá dobre porozprávať?
Hlboké priateľstvá vznikajú najmä v detstve, v rannej mladosti či v študentskom období. Samozrejme, mám aj veľa priateľov z brandže. Niežeby som sa pred novými priateľmi úplne uzatváral, ale hlboké priateľstvá založené na dlhoročných skúsenostiach a spolupráci sa už v neskoršom veku získavajú ťažko, keďže na ne logicky nemáte vyhradený ten dlhý čas.
Vznikajú aj vtedy, keď s ľuďmi prežijete mimoriadne udalosti, akou je okupácia či Nežná revolúcia. Naposledy som si našiel nových priateľov v Kambodži, kde som v roku 1987 niekoľko mesiacov nakrúcal film Deväť kruhov pekla.
Vašimi hereckými partnermi boli v seriáli Večne mladí Bolek Polívka a Vlado Černý. Tých tiež poznáte roky.
Poznám ich desiatky rokov. S Vladom Černým som hral v divadle aj vo filme a s Bolkom Polívkom sme tiež spolupracovali, dokonca som hral niekoľko rokov v jeho divadle. Dobre sa poznáme, radi sa stretávame, máme si čo povedať a táto inšpirácia je vzájomná.
Rád spomínam, ako Bolek v divadle požiadal svoju partnerku Marcelku o ruku a chcel, aby som k tomu niečo povedal. Tak som povedal, že zrejme už dozrel čas, keď žije s Marcelkou už niekoľko desiatok rokov a má s ňou tri deti.
Režisér Jan Hřebejk vraj dával pri nakrúcaní seriálu veľký priestor improvizácii. Aký máte k improvizácii vzťah?
Improvizácia ma baví, pokiaľ pracujete s ľuďmi, ktorí vás dokážu inšpirovať svojimi reakciami a novými podnetmi, čo bol aj tento prípad. Ale vo filme aj v seriáli je to tak, že my sa môžeme dobre cítiť, dobre baviť, môže sa nám to páčiť, ale napokon rozhodne to, čo bude vo výreze kamery. Pamätám si, ako sme raz hrali scénu, kde nebol napísaný ani riadok textu, len postavy a základná situácia. V nej mal jeden kolega dostať výchovnú facku. Postupne sme sa k nej pridali všetci a skvele sme sa bavili. Či to bude baviť aj diváka, to neviem.
