Vezmite si kyanid a dajte ho aj deťom. Keď bol mier blízko, Nemeckom prešla vlna samovrážd
K rieke sa hrať nechoďte, hovorili vtedy ženy svojim deťom. Vedeli, čo by tam našli. Utopené telá. Tak ako by na povale mohli nájsť obesencov alebo v posteliach tých, čo užili kyanid.
Druhá svetová vojna bola takmer na konci – a nemeckú krajinu zasiahla vlna samovrážd. Tejto krátkej epizóde z dejín sa svetová kinematografia doteraz príliš nevenovala, o to viac lákala režisérku Tony Vahl, aby ju preskúmala a dala jej tvár.
Urobila tak v sugestívnej dráme s názvom Krux, ktorú prišla predstaviť na filmový festival v San Sebastiáne. Hoci v nej vychádzala z historických faktov, nakrútila ju tak, ako keby svet jej hrdinov podliehal zákonom magického realizmu ako hmatateľnej reality okolo nás.
Keď sa slučka sťahuje
V dedine, kde sa tento príbeh odohráva, boli ľudia odhodlaní stáť pri Führerovi a svojich vojakoch až do úplného konca. Ženy sa v kostole vydávali v svadobných šatách za helmy svojich mŕtvych a boli ochotné v studenej vode prať krvavé plachty z nemocnice, kým bude mať kto prijímať vystrelené náboje a umierať.
So svetom príliš veľké spojenie nemali. K obyvateľom sa síce cez rádio dostávali prejavy, v ktorých už Hitler pripúšťal porážku, no oni najmä čakali na znamenia zhora. Pozorovali mraky, počúvali nedefinovateľné zvuky. Cítili v kostiach, že nepriateľ je už blízko a je čas konať.
Konať, to znamená nenechať mu žiadne jedlo, žiadne zvieratá ani seba. Ani dospelých, ani tých najmenších.
